Na starej lavičke pri mestskom fontáne sedával každé ráno muž menom Viktor.
V rukách držal papierové vrecko s pšenicou, v očiach mal únavu a dobrotu.
Holuby ho poznali: keď sa objavil, desiatky krídel vyleteli do vzduchu.
Pre okoloidúcich to bol bežný obraz.
„Dedko s holubmi,“ hovorili deti, keď bežali okolo.
Ale pre Viktora boli tieto rána jediným časom, keď sa necítil sám.
Kŕmil vtáky a hovoril s nimi ako so starými priateľmi:
— Tak čo, všetci tu? Dobre tak…
Raz, koncom zimy, si všimol jedného holuba — belavosivého, s tenkým lesklým krúžkom na nohe.
Správal sa zvláštne: nekloval zrno, len stál vedľa neho a akoby sa mu díval priamo do očí.
Viktor sa zamračil, priblížil sa a s námahou prečítal rytinu:
„A a L — navždy.“
Zostal stáť bez pohybu. Bola to rovnaká rytina, akú kedysi mali ich svadobné prstene s manželkou Lídou.
Zomrela pred tromi rokmi a jej prsteň sa nikdy nenašiel — zmizol v nemocnici v deň pohrebu.
Teraz sa pozeral na vtáka a nemohol sa pohnúť.
Holub spravil pár krokov dopredu a sadol si mu priamo k ruke, akoby mu chcel ukázať nohu.
Viktor sa dotkol prsteňa, usmial sa cez slzy:
— Tak predsa si našla spôsob, ako priletieť, čo?
Odvtedy ten holub prichádzal každý deň, vždy v rovnakom čase.
Viktor sa už necítil sám.
Mesto sa ponáhľalo, ľudia prechádzali okolo, a on sedel na svojej lavičke, hľadel na oblohu a šepkal:
— Ďakujem, Lída. Už rozumiem.
