Slnko pražilo do okien tak silno, akoby chcelo vypáliť všetko, čo sa v týchto stenách skrývalo.
Vonku sa smiali deti, niekde hučala kosačka a vzduch voňal čerstvo pokosenou trávou.
Vo vnútri však panovalo ticho. To ticho, ktoré vždy prichádza pred búrkou.
Stála pri stole, krájala chlieb a počúvala, ako tikajú hodiny.
Syn sa hral na podlahe, staval vežu z kociek. Ale občas pozrel na dvere.
Vedelo sa — keď mama mlčí, čoskoro to začne.
Potom zazneli kroky.
Pomalé, ťažké, bolestne známe.
Zdvihla hlavu.
Srdce jej udrelo, keď sa v zámku otočil kľúč.
Dvere sa otvorili.
Slnko zalialo izbu a v prahu stál on.
V ruke fľaša, v očiach prázdnota.
Usmial sa.
— Aj cez deň sa skrývaš? Myslíš, že svetlo ťa zachráni?
Vošiel.
Pristúpil bližšie.
Svetlo sa odrazilo na skle fľaše — ostré ako nôž.
Ustúpila, prikryla syna rukou.
Vôňa alkoholu sa zmiešala so sladkastou vôňou trávy zvonku.
Deň sa zdal rovnako desivý ako noc.
Zdvihol ruku.
Fľaša sa zatriasla, zaleskla.
Chlapec skríkol, vykročil dopredu — a lúč slnka udrel priamo do otcovej tváre.
Zažmurkal, akoby sa na chvíľu prebral.
Všetko stíchlo.
Stála oproti nemu, držiac syna za plece.
Pozeral na nich, fľašu stískal tak silno, až mu zbledli prsty.
Ešte jeden pohyb — a všetko by sa skončilo.
Potom spustil ruku.
Fľaša sa pomaly kotúľala po podlahe.
Pozrel na syna, potom na ňu — pohľadom človeka, ktorý sa prvýkrát pozerá na seba.
Po prvýkrát po rokoch.
Ustúpil. Ešte krok.
Otočil sa a odišiel.
Dvere sa zatvorili a dom naplnilo ticho — živé, nové, cudzie.
Zostala stáť, cítila, ako sa jej trasú nohy.
Chlapec sa k nej pritúlil, dýchal rýchlo, akoby práve dobehol dlhý beh.
Kľakla si, objala ho a plakala — nie zo strachu, ale z úľavy.
Neskôr, podvečer, zbalila veci.
Doklady, hračku, fotografiu — všetko, čo ostalo z minulosti.
A bez toho, aby zatvorila dvere, odišla.
Vonku stále svietilo slnko.
Susedia pozerali z okien, no nikto nič nepovedal.
Išla bosá po asfalte, držiac syna za ruku.
Svetlo ju oslepovalo, ale už sa ho nebála.
Pri zastávke sa zastavili.
— Mami, už je koniec? — spýtal sa chlapec.
Pozrela do diaľky a odpovedala:
— Teraz už áno.
O niekoľko týždňov bývali inde. Malá izba, biele steny, vôňa chleba ráno.
Niekedy sa jej snívali staré dni, ale teraz sa budila pokojná.
Každé ráno otvorila okno a vpustila svetlo.
Pretože teraz patrilo im — jej a jej synovi.
