Doktor Andrew Miller bol veterinárom v malom prímorskom mestečku. Každý vedel: ak niekto v okolí nájde zranené zviera, treba ísť za ním.
Jedného jarného dňa mu priniesli sovu so zlomeným krídlom. Nemohla lietať, sedela ticho a len občas zdvihla oči.
Andrew sa o ňu staral takmer mesiac. Kŕmil ju pinzetou, ošetroval ranu a dokonca sa s ňou rozprával — ako s človekom.
Keď zosilnela, odviezol ju na okraj lesa a pustil ju.
— Ľeť, maličká. Všetko bude v poriadku, — povedal s úsmevom.
Prešiel rok.
Jedného slnečného dňa opravoval Andrew plot pri klinike, keď si všimol tieň, ktorý preletel ponad neho.
Pozrel hore — a nemohol uveriť: tá istá sova.
Krúžila nízko nad stromami, akoby ho volala za sebou.
Andrew si vzal lekárničku a šiel za ňou. Sova sadala na konáre, čakala a potom znovu preletela ďalej.
Po niekoľkých stovkách metrov začul tiché kvílenie — a uvidel psa, uviaznutého v priekopy.
Zvieratko bolo vyľakané a vyčerpané, ale živé. Andrew ho opatrne vytiahol a niesol späť.
Sova sedela na vetve a sledovala ho, kým nezmizol za zákrutou.
Neskôr si uvedomil: keby nebolo jej, pes by neprežil.
A niekedy, keď vyjde von, priletí sova — sadne na strechu kliniky a ticho húka.
Akoby len chcela zistiť, či je so starým priateľom všetko v poriadku.
