V mestskom parku panoval teplý deň.
Deti naháňali holuby, mladé páry sa prechádzali po alejách a na lavičke pod starým dubom sedel starší muž s husľami.
Hrával každý deň, vždy v rovnaký čas. Ľudia si na jeho hudbu zvykli — bola ľahká, trochu smutná, ale akosi známa.
Dnes hral mimoriadne ticho. Zdalo sa, že tóny len jemne hladia vzduch.
Okolo prechádzal muž — Thomas, ponáhľal sa na stretnutie. No zrazu zastal.
Melódia mu udrela priamo do srdca.
Zostal stáť, potom pristúpil bližšie a sadol si na lavičku oproti.
— Prepáčte… — povedal, keď starý muž dohral. — Odkiaľ poznáte túto melódiu?
Starček sa usmial.
— Nepoznám ju. Len hrám, ako to cítim.
Thomas pokrútil hlavou.
— Toto nie je obyčajná hudba. Túto melódiu zložil môj otec. Zomrel pred dvadsiatimi rokmi. Nik ju nikdy nehral, len on.
Starý muž sklonil zrak a dlho mlčal.
Potom ticho povedal:
— Váš otec… nevolal sa náhodou Michael?
Thomas zbledol.
— Áno… poznali ste ho?
Starý muž prikývol.
— Hrali sme spolu v orchestri. Bola to naša posledná skúška. Povedal mi: „Ak odídem skôr, nech táto melódia žije ďalej.“
Thomas si utrel slzy a sadol si vedľa neho.
Dlho mlčali, a potom starý muž znova vzal husle.
Tentoraz nehral pre ľudí — ale pre priateľa, ktorý tu už nebol.
Ľudia okolo sa zastavili a počúvali.
A Thomas si pomyslel, že niekedy nám osud vráti to, čo sme stratili — nie slovami, ale zvukmi.
