Pre Daniela a Sofiu to bol obyčajný deň.
Cestovali po vidieku, keď náhodou narazili na starý kamenný most.
Tichá rieka, slnko, tieň stromov — ideálne miesto na pamätnú fotografiu.
— Postav sa sem, — povedala Sofia a vytiahla telefón.
Daniel sa oprel o zábradlie a zrazu stuhol.
— Počkaj… čo sa to tam leskne?
Vo vode pod mostom, medzi konármi a listami, sa niečo odrážalo v slnku.
Najprv si mysleli, že je to len kus kovu, no keď Daniel zišiel bližšie, srdce mu podskočilo.
Na vetve, zachytenej pri brehu, ležali dve obrúčky, prepletené do seba, akoby spojené neviditeľnou niťou.
Boli staré — zmatnené, s povlakom času.
Jedna so ženským gravírovaným vzorom, druhá hladká, mužská.
Vo vnútri sa len-sotva dali prečítať písmená:
„R & E. Navždy.“
Sofia stála mlčky a stískala Danielovu ruku.
— Asi si tu kedysi niekto dal sľub, — zašepkala.
Rozhodli sa prstene nezobrať, ale nechať ich tam, kde ich našli — pod mostom, kde láska akoby prežila aj čas.
Pred odchodom Daniel nález odfotil.
Neskôr, doma, nahrál fotografiu na internet — a o pár dní dostal správu od staršej ženy:
„Tieto prstene patria mojim rodičom. Vzali sa v roku 1956 a stratili ich počas pikniku pri rieke.“
Príbehy sa niekedy vracajú tam, kde sa začali.
A tento most bol svedkom nejednej lásky.
