Jonathan Clark pracoval ako správca starého cintorína na okraji mesta. Dni mu plynuli pokojne: upravené chodníky, kvety pri hroboch, šum lístia.
Mal to tam rád — bolo ticho, mier, akoby mimo sveta.
Ale jedného slnečného dňa sa všetko zmenilo.
Jonathan prechádzal popri starom rodinnom hrobovom trezore, keď začul detský smiech.
Najprv si myslel, že sa niekde blízko hrajú deti, ale cintorín bol prázdny.
Smiech sa zopakoval — jasný, ľahký, akoby niekto stál hneď za dverami.
Trezor bol starý, porastený machom, s nápisom „Rodina Morrison.“
Jonathan pristúpil bližšie a všimol si, že ťažké kamenné dvere sú pootvorené.
— Haló! Kto je tam? — zavolal.
Žiadna odpoveď — len tichý šuchot zvnútra.
Odtlačil dvere. Vo vnútri to páchlo vlhkom a prachom.
Na zemi ležal plyšový medvedík — starý, s vyblednutou stužkou.
Keď ho Jonathan zdvihol, akoby sa všetko okolo zmenilo — stíchlo, aj vietor sa zastavil.
A potom z hlbín zaznel tichý šepot:
„Ďakujem, že si ho vrátil.“
Jonathan stuhol, rozhliadol sa — nikde nikto.
Na stene však uvidel drobný nápis vyrytý do kameňa:
„Emily. 1978.“
Neskôr sa od archívnika dozvedel, že v tomto trezore skutočne odpočíva rodina Morrison a ich malá dcéra Emily sa stratila týždeň pred pohrebom — a jej hračka sa nikdy nenašla.
Odvtedy Jonathan každý rok prinesie k hrobu nového plyšového medvedíka.
Nie zo strachu — ale z úcty.
Pretože niektoré detské smiechy neznejú, aby desili — ale aby pripomínali, že na nich stále niekto myslí
