Prvýkrát si to všimol ráno.
Pes — Ben, kríženec, múdry a prítulný, s očami farby jantáru — stál pri bráne celý posiaty ružovými škvrnami.
Na papuli, na boku, dokonca aj na chvoste.
Akoby sa niekto nemohol ovládnuť a premenil ho na živé plátno.
Zasmial sa. Pomyslel si — deti.
Umyl ho hadicou a zabudol na to.
O týždeň neskôr — znova.
Tentoraz mal Ben zelené uši. A na boku úhľadne napísané slovo: „PARKOVANIE“.
Tom sa zamračil.
Prešiel sa po ulici, pozeral do dvorov, ale všetko vyzeralo pokojne.
Susedia sa smiali:
— Možno máš nového umelca v susedstve?
Usmial sa, ale hlboko vo vnútri už cítil podráždenie.
Niekto mu chcel niečo naznačiť.
Tretí raz už pochopil.
Ben pribehnul s modrými fľakmi a šípkou na chrbte. Pod ňou krivo napísané: „NEPARKUJ TU“.
Tom sa zastavil.
Spomenul si — presne tam, pri starom dube, niekoľkokrát zaparkoval auto.
Pred pozemkom pána Hughesa — staršieho, uzavretého muža, ktorý sa vždy sťažoval, že mu blokujú výjazd.
Večer k nemu Tom zašiel.
Nie nahnevane — len unavene.
Pán Hughes sedel na lavičke, opravoval starú stoličku a bez toho, aby zdvihol hlavu, povedal:
— Dal som tam tabuľu. Nikto si ju nevšíma. Možno si všimnú aspoň psa.
Tom mlčal.
Vietor šumel v listoch, z odkvapu kvapkala voda.
Ben si sadol vedľa neho, položil hlavu na jeho kolená.
— No, — vzdychol starý muž, — asi som to prehnal. Je to dobrý pes. Len… keď si človek sám, a nemrmle, akoby ho nikto nepočul.
Tom prikývol. Bez hnevu, bez výčitiek.
Odvtedy parkoval ďalej a ráno nosil pánovi Hughesovi kávu a čerstvú žemľu.
Ben medzi nimi veselo behal, čistý, spokojný, s novým pestrofarebným obojkom —
tým, ktorý mu raz daroval starý muž.
