Slnko bilo do piesku tak silno, že vzduch sa chvel od horúčavy.
More sa ligotalo, vlny lenivo oblizovali breh, ľudia sa smiali, prekričiavajúc hukot vody.
Deti stavali hrady, ženy sa natierali krémom, muži pod slnečníkmi podriemkávali. Všetko bolo ako vždy — kým sa neobjavila ona.
Dievča, asi desaťročné.
Chudučké, s krátkymi vlasmi a opatrným úsmevom, v plavkách s modrými kvetmi.
K vode kráčala pomaly, v rukách zovreté uterák.
Na koži — stopy po popáleninách, vyblednuté, zahojené, akoby odtlačky minulosti, ktorú nemožno zotrieť.
Najprv bolo ticho.
Potom sa niektoré pohľady stali príliš dlhé.
Rozhovory utíchli.
Niekto zašepkal: „Bože, úbohé dieťa.“
Iný — „Načo sem vôbec prišla?“
A potom zaznel hlas — hlasný, sebavedomý, ľadový:
— Dievča, radšej odíď. Sú tu deti, nestraš ich.
Tieto slová viseli nad plážou ako rana.
Zastavila sa.
Na okamih sa zdalo, že aj vietor stíchol.
Ľudia mlčali. Nikto nezasiahol.
Stála bosá uprostred piesku, pod slnkom, ktoré svietilo na všetkých rovnako — a predsa akoby pre ňu pod tým svetlom nebolo miesto.
Ešte sekundu sa držala.
Potom sa jednoducho otočila a odišla, bosá, po rozpálenom piesku, akoby po uhlíkoch.
Nikto ju nepozval späť.
Večer sedela pri okne a sledovala, ako sa nebo farbí do oranžovosiva.
Mlčala.
No v istom momente vzala do ruky telefón.
A napísala krátku správu — len tri slová.
Jednoduché, ale silné.
Nasledujúce ráno vyzerala pláž ako vždy.
Tie isté slnečníky, tí istí ľudia, ten istý šum mora.
Ale teraz bola tam — znova.
A vedľa nej stáli ďalší.
Ženy, muži, tínedžeri, deti.
Niekto držal tabuľu s nápisom: „Krása sa neskrýva.“
Niekto prišiel len preto, aby stál po jej boku.
Bez slov, bez pátosu.
Najprv bolo ticho.
Potom — potlesk.
Najprv pár tliesknutí, potom desiatky.
Ľudia vstávali z uterákov, obracali sa, skladali si okuliare.
More hučalo, slnko rezalo do očí a nik sa už neodvracal.
Stála na tom istom mieste, kde jej včera povedali „odíď“.
Teraz — so vztýčenou hlavou.
Slnko sa odrážalo v jej očiach a na tvári sa objavil skutočný úsmev.
Taký, ktorý sa nedá zotrieť.
V ten deň sa pláž zmenila.
Nikto sa neschovával. Nikto nešuškal.
A tá, ktorú chceli skryť, ukázala všetkým, že krása nie je to, čo vidia oči,
ale to, čo zostáva, keď bolesť prestane byť hanbou.
