Tá noc mi dodnes stojí pred očami.
Mrazivá, priezračná, akoby namaľovaná dychom.
Mesiac visel nízko a jeho svetlo bolo také jasné, že sneh sa ligotal ako rozliate striebro.
Vzduch voňal po sene, dyme a po niečom živom — zvoniacej zimnej tichosti.
Dom stál na okraji dediny.
Vo vnútri, za tenkou stenou, spal dieťa — teplé, pokojné, zabalené v deke.
Vedľa, v maštali, stála kobyla — stará sivá, volali ju Luna.
Nikdy nespala hlboko, zvlášť nie v takýchto nociach.
Občas zdvihla hlavu, načúvala.
Šum vetra, prasknutie konára, šelest snehu.
Ale v tú noc počula niečo iné.
Niečo mäkké, cudzie, takmer bez zvuku.
Z lesa sa pohla tieň.
Najprv vyzeral len ako hŕba tmy, potom sa zablysli oči — dve žlté iskry.
Vlk.
Kráčal pomaly, isto, bez náhlenia. Hlad ho hnal, ale v očiach mal chlad a rozum.
Luna stuhla.
Uši sa jej napli, dych sa zrýchlil.
Keď vlk prekročil plot, sneh pod jeho labami ticho zapraskal — no to ticho stačilo.
Urobila krok vpred.
Telo sa jej chvelo, ale pohľad nezaváhal.
Cítila — za chrbtom dom, za oknom dieťa, a tento dravec neprišiel náhodou.
Vlk zavrčal.
Videl korisť, no nečakal, že kobyla sa postaví medzi neho a dom.
Zdvihla hlavu, udrela kopytom — zvuk hlboký, ako úder srdca.
Stáli oproti sebe — dva tiene pod mesiacom.
Biely dych sa miešal medzi nimi ako dym.
Svet zastal. Aj vietor utíchol.
Potom sa vlk vrhol.
Rýchly ako blesk.
Ale Luna vykročila — mocne, divo, s prastarým inštinktom.
Jej kopytá rozrezali vzduch, sneh vyletel ako oblak.
Vlk odskočil.
Ešte raz zavrčal — a znova sa pokúsil priblížiť.
Ale Luna neustúpila.
Stála tam, chránila okno, za ktorým pokojne dýchalo dieťa.
Možno päť sekúnd.
Možno večnosť.
Potom vlk sklonil hlavu, cúvol a zmizol v tme.
Luna stála dlho, kým všetko neutíchlo.
Na svitaní ešte stále stála pri plote.
V snehu zostali stopy — hlboké odtlačky kopýt a labiek, vedľa seba, prepletené.
A v dome, v tej istej chvíli, sa dieťa usmialo v spánku.
Nikdy sa nik nedozvedel, čo sa stalo v tú noc.
Ale odvtedy, každú zimu, keď zavýja vietor, Luna ticho zdvihne hlavu a pozrie k lesu.
A v jej pohľade je niečo ľudské — spomienka, neha a sľub.
