Vždy sedela v poslednej lavici.
Tiché, plnšie dievča v starom svetri a so sklopeným pohľadom.
V triede si ju takmer nik nevšímal, iba občas — aby si z nej urobili žart.
Neurážala sa, len si zbalila zošity a odišla skôr, než začal smiech.
Volala sa Maša.
Nemala rada zrkadlá.
A ľudia sa na ňu len zriedka pozerali tak, že by sa jej chcelo pozrieť späť.
Raz na hodine ručných prác si učiteľka všimla, ako šije.
Jemné prsty, sústredené, akoby sa báli chyby, no ani raz sa nezachveli.
„Ty šiješ s dušou,“ povedala vtedy učiteľka.
Maša sa po dlhom čase prvýkrát usmiala.
Po škole zmizla — akoby sa rozplynula.
Niekto počul, že odišla, iný, že pracuje v obchode s látkami.
Roky plynuli.
A zrazu sa objavilo video v správach:
Na obrazovke stála žena v jednoduchej šatách, s krátkymi vlasmi a úprimným úsmevom.
Stále sa volala Maša.
Rozprávala, že nikdy nenašla oblečenie, v ktorom by sa cítila krásna.
A jedného dňa sa rozhodla šiť sama — pre také ženy, ako bola ona.
Pre tie, ktorým sa smiali, ktoré sa skrývali za svetre, ktoré sa báli slova „odrazy“.
Otvorila malé štúdio.
Najprv pár objednávok mesačne. Potom stovky.
Ženy jej písali listy, posielali fotografie, ďakovali, že sa prvýkrát cítili živé.
Po troch rokoch ju pozvali na týždeň módy v Paríži.
Tam, kde kedysi vládol len lesk a chlad.
Vyšla na pódium vo svojich jednoduchých šatách, bez trblietok, bez pózy.
A sála vstala.
Nehovorila reč.
Len sa pozrela do sály a usmiala sa.
Pretože vedela — už nik nepovie, že je „iná“.
Pretože teraz „iná“ znamenalo — skutočná.
