Ráno bolo tiché, akoby si celý svet vydýchol.
Vo vzduchu voňalo slnko, zohriata tráva a riečna chladnota.
Deti behali po brehu, smiali sa, špliechali po sebe vodu — leto v plnom prúde.
Sedela trochu bokom, v tieni starej vŕby.
Na kolenách kniha, v rukách fľaša s vodou.
Pod ľahkými šatami sa jej zaokrúhľovalo brucho — šesť mesiacov, možno o čosi viac.
Usmievala sa, keď sledovala, ako sa cudzí drobci čľapkajú.
Všetko bolo pokojné.
Až do tej chvíle.
Výkrik.
Ostrý, krátky, nedetský — vystrašený.
Potom šplechnutie. A ticho.
Chlapček — päťročný, možno.
Pred chvíľou stál pri okraji, načahoval sa po lopte.
Teraz — iba kruhy na vode.
Ľudia strnuli. Niekto zakričal, niekto sa rozbehol, no čas zrazu zhustol, zlepil sa.
Ona už bežala.
Naboso, potkýnajúc sa, necítiac kamene ani strach.
Niekto sa ju snažil zastaviť, ale nepočula.
Len jedno — voda, ticho a drobná ruka mihnúc sa pod hladinou.
Chlad jej popálil kožu.
Šaty ju ťahali nadol, ale ponorila sa.
Ruky hľadali v kalnej hĺbke — kým nenarazili na niečo teplé, živé.
Vytiahla ho na breh, položila na kolená a trasúcimi prstami mu zotierala vodu z tváre.
Nedychal.
Niekoľko sekúnd — najdlhších v jej živote.
Potom — kašeľ. Vzduch. Plač.
Aj ona sa rozplakala, tvár zaborenú do jeho mokrých vlasov.
Ľudia sa zbehli, niekto pomáhal, niekto natáčal, niekto len stál.
Sedela v piesku, celá mokrá, zablatená, s dieťaťom v náručí.
A pod jej dlaňou sa bruško potichu pohlo.
Potom zdvihla oči — a prvý raz sa usmiala.
Pokojne, akoby vedela: život je presne taký — krehký, mokrý, ale skutočný.
