Poludnie bolo oslnivo jasné. Cez sklenené kupoly metra padalo teplé svetlo na studené zábradlie, vzduch voňal kovom, gumou a rannou kávou. Ľudia kráčali, nepozerali sa na seba, každý ponorený do svojho sveta, ponáhľali sa dole k vlakom.
Vstúpila ako posledná. V rukách taška, na tvári únava, pod kabátom jemné zaoblenie — sotva viditeľné, no zreteľné pre tých, ktorí chceli vidieť. Vlak sa pohol, dvere sa zatvorili.
Všetci sedeli. Niekto pozeral do mobilu, iný prikyvoval do rytmu hudby, ďalší jedol. Ona sa držala madla, jemne sa kolísala a snažila sa nepozerať nikomu do očí.
Stál som opodiaľ a videl, ako zviera remienok kabelky. Bolo jasné — nohy ju bolia, dýchanie sa zrýchľuje. Ale pohľady ľudí zostávali prilepené k obrazovkám.
Sekundy sa vliekli. Vlak dunel, vzduch zhustol.
A zrazu — tiché škrípanie. Kolesá invalidného vozíka. Muž v starom svetri sa pomaly predklonil, opierajúc sa o kolená. Niekto sa obzrel, potom zas odvrátil pohľad.
Pokúsil sa vstať. Ruky sa mu triasli, ale chytil sa madla a zdvíhal sa, akoby bojoval so samotným vzduchom.
— Sadnite si, — povedal ticho, no zreteľne.
Ona sa zarazila, prikryla si ústa dlaňou, akoby chcela niečo povedať, no nedokázala. Niekoľko ľudí konečne zdvihlo oči — no už neskoro.
Stál, neisto, ale vzpriamene. Kolesá sa triasli, ona si sadla a v očiach sa jej zaleskli slzy.
— Ďakujem, — zašepkala.
Vlak vošiel do tunela, svetlo zmizlo. Zostal len hluk kolies a zvláštny pocit pokoja.
V odraze okna som videl, ako sa naňho pozerá. Nie so súcitom, ale s úctou — ako na niekoho, kto pripomenul, že ľudskosť nezávisí od nôh, ale od srdca.
Keď sa dvere otvorili, znovu si sadol do vozíka. Niekoľko ľudí zrazu vstalo, aby mu uvoľnilo cestu. On sa však len usmial:
— Všetko je v poriadku.
Slnko znovu zalialo vozne. Vzduch bol ľahší.
A keď žena vystúpila, pochopil som, že tá krátka chvíľa povedala o dobrote viac než stovky slov.
