Deň bol oslnivo jasný.
Cez sklenené okná sály dopadalo slnko v zlatých škvrnách na podlahu a vo vzduchu sa niesla vôňa orgovánu a šampanského.
Ona — Alina — stála pred zrkadlom. Na sebe mala ľahké šaty v odtieni teplého mlieka, na hlave starostlivo upravenú parochňu zo svetlých prameňov.
Nikto, okrem ženícha, nevedel, že pod ňou je hladká pokožka spálená chemoterapiou.
Bola chorá celý minulý rok. A on bol po celý ten čas pri nej.
Keď lekári povedali, že šanca je malá, len odvetil:
— Tak sa ešte stihneme vziať.
A tak stáli pod oblúkom z bielych ruží.
Smiech, záblesky kamier, cinkanie pohárov.
Alina sa usmievala, cítila, ako sa chveje vzduch.
Ale v zadnej časti sály stála ona — ženíchova matka.
Zdržanlivá, chladná.
Od začiatku všetkým tvrdila, že “tá dievčina” len predstiera, aby vyvolala ľútosť.
Nikto jej neveril. Až do tohto dňa.
Keď mladomanželia začali tancovať, pristúpila k nim.
Pomaly, s napätým úsmevom.
— No čo, — povedala nahlas, aby ju všetci počuli, — už mi veríte?
Skôr než ju niekto stihol zastaviť, prudko Alinu chytila za vlasy.
Parochňa spadla.
Davy stíchli. Hudba sa zastavila.
Alina stála uprostred sály — holohlavá, bledá, trasúca sa.
V očiach sa jej zaleskol nie plač, ale svetlo, ktoré padalo priamo na jej tvár.
Ticho bolo také, že bolo počuť tlkot srdca.
Ženích pristúpil, vyzliekol si sako a jemne ho prehodil cez jej ramená.
Potom sa otočil k matke.
— Teraz všetci vidia, — povedal ticho, no zreteľne, — kto je tu naozaj chorý.
Vzal ju za ruku a odviedol z miestnosti.
Stáli vonku, na slnku.
Dýchala — prvýkrát pokojne.
— Prepáč, — zašepkala, — pokazila som ti svadbu.
— Ty si mi darovala život, — odpovedal. — Na ostatnom nezáleží.
O rok neskôr sa vrátila do tej istej záhrady, kde sa fotili.
S vlasmi — krátkymi, živými, žiariacimi na slnku.
Choroba ustúpila.
Niekedy sa zázraky dejú nie preto, že ich čakáme, ale preto, že niekto naozaj vie milovať.
