Deň sa začal ako vždy — ticho, horúco, ospalo. Slnko, ťažké a zlaté, pomaly vystupovalo nad polia, zalievalo všetko mäkkým svetlom. Vzduch bol hustý, teplý, voňal prachom, harmančekom a čerstvým chlebom zo susedného dvora.
To ráno Mária kolísala kolísku na verande. Dieťa dýchalo pokojne, stískalo drobnú päsť, a pod schodmi, zvinutá v krúžku, spala sivá hadica. Objavila sa tam už na jar — nikomu neprekážala, a Mária si na ňu zvykla. Dokonca mala pocit, že jej vďačí: pod domom ubudlo myší.
Ale napoludnie sa obloha zmenila. Nad dedinou sa objavil dym — ostrý, nepríjemný. Najprv si Mária myslela, že niekto páli trávu. Potom začula praskanie — krátke, ako výstrel. O chvíľu už plamene olizovali kuchynskú stenu.
Rozbehla sa ku kolíske, no dym jej udrel do tváre a oslepil ju. Dieťa zaplakalo — tenko, zúfalo. Mária sa snažila preraziť, ale horúčava ju odrazila späť ako neviditeľná stena. V zúfalstve vybehla von, kričiac o pomoc.
Na jej krik pribehli susedia. Medzi nimi aj starý Anton. Cez oheň videl pohyb — niečo hladké, lesklé. Najprv si myslel, že je to potkan. Potom pochopil: had.
Vyliezol spod horiacej podlahy, vkĺzol ku kolíske, kde sa dieťa triaslo pod plameňom. Oheň sa už dotýkal plachty. A potom — had sa okolo dieťaťa obtočil.
Nikto nedokázal vysvetliť, ako sa to stalo. Prievan otvoril okno a had, obmotaný okolo prikrývky, sa k nemu pohol, ťahajúc dieťa so sebou.
Anton tam dobehol prvý. Natiahol ruky — a o chvíľu mu do nich padla prikrývka s dieťaťom. Dieťa plakalo, živé, vydesené, ale nezranené.
Had nevypadol. Zostal v plameňoch. Všetci videli, ako sa jeho telo, osvetlené ohňom, na okamih zdvihlo — akoby v poslednom geste vďaky — a zmizlo.
Keď prišli hasiči, dom ešte dohorieval. Mária stála v popole, dieťa v náručí. Na jej tvári neboli slzy, len ticho a nepochopenie.
Neskôr, medzi uhlíkmi, našli stopu — cikcak, vypálený do podlahy vedľa kolísky. Tam, kde ležal had.
Mária dlho mlčala. O pár mesiacov, keď postavili nový dom, priniesla k prahu hladký sivý kameň. Položila ho do trávy. Bez nápisu. Len kameň.
Niekedy ráno je vedľa neho vidieť tenkú stopu — akoby tam niekto zasa ticho, opatrne prešiel.
Susedia si ten deň pamätajú dodnes. Niektorí hovoria — zázrak. Iní — náhoda.
Ale zakaždým, keď slnko dopadne na ten kameň, vzduch akoby zrazu zmäkol.
Pripomienka, že záchrana môže prísť odtiaľ, odkiaľ ju najmenej čakáme.
Dokonca aj zo zeme.
