Deň bol tichý, zlatý, naplnený vôňou zrelých jabĺk a teplej zeme.
Na dvore driemala stará ovčiarka Bella, natiahnutá v tráve.
Vedľa nej stál kočík — biely, čistý, jemne sa kolísal vo vetre.
Vo vnútri spalo dieťa a slnko sa dotýkalo jeho líc ako láskavá ruka.
Mladá matka, unavená, ale šťastná, vošla len na chvíľu do domu — po vodu.
Bella zostala strážiť, ako vždy.
Bola verný pes — odkedy sa dieťa narodilo, spávala len pri jeho postieľke.
Najprv to bol len šelest.
Jemné zavanie vetra, akoby preletel oblak.
Ale Bella zdvihla hlavu. Uši sa jej zachveli, pohľad sa napäl.
Nad dvorom pomaly krúžil orol.
Obrovský, s ťažkými krídlami a dravým leskom v očiach.
Klesal nižšie a nižšie, akoby čakal na správny okamih.
Sekunda — a tieň prikryl kočík.
Plienka sa pohla, dieťa sa zavrtelo.
Bella vyskočila, srsť jej vstala.
Orol sa spustil nadol, vzduch rozťal ostrý svišť.
Bol hrozný — rýchly, presný ako šíp.
Ale v tom okamihu, keď sa jeho pazúry takmer dotkli kočíka, Bella skočila.
Zrazili sa vo vzduchu.
Štekot, perie, slnko — všetko sa zmiešalo do jedného oslepujúceho okamihu.
Orol ju udrel pazúrom, zanechal krvavú škrablinu na papuli, ale Bella neustúpila.
Prikvačila ho k zemi, chrániac dieťa ako vlastné.
Matka pribehla na krik. Uvidela kočík, Bellu stojacu nad roztiahnutými krídlami.
Orol, nechajúc niekoľko pier, vzlietol a zmizol za strechou.
Bella stála ticho, ťažko dýchala, ale v očiach mala pokoj.
Vedela, že urobila to, kvôli čomu žila.
Odvtedy sa od kočíka nepohla — ani v noci.
A vždy, keď nad dvorom preletel vták, Bella zdvihla hlavu a dlho hľadela do neba.
