Deň bol obyčajný.
Teplý vietor niesol vôňu benzínu a kávy, semafor blikal v rytme hluku áut. Na križovatke, pri priechode pre chodcov, stála asi jedenásťročná dievčina — Mia.
V rukách držala barly a na kolenách mala zošit s nálepkami — vracala sa zo školy pre deti so zdravotným postihnutím.
Vedľa nej stál muž — vysoký, v drahom saku, s telefónom v ruke. Niečo písal, zamračene si povzdychoval.
Semafor cvakol — naskočila zelená. Ľudia sa pohli.
Mia pomaly vkročila na cestu, opatrne prekladajúc barly. Dav ju obchádzal, niektorí sa usmiali, iní sa ponáhľali.
Muž vedľa nej, bez toho, aby zdvihol zrak, podráždene povedal:
— Nemôžeš ísť rýchlejšie? Nie si tu sama!
Neodpovedala.
Len sklonila hlavu a pokúsila sa zrýchliť.
A vtedy on, s podráždeným povzdychom, ju strčil.
Stalo sa to v sekunde.
Mia stratila rovnováhu, jedna barla jej vykĺzla z ruky a spadla priamo do stredu priechodu. Autá spomalili, niekto zakričal.
Muž cúvol, akoby sa zľakol, čo urobil, a rýchlo sa otočil, aby odišiel.
A zrazu — hlasná siréna.
Z rohu ulice, len pár metrov ďalej, sa objavilo hasičské auto.
Zastavilo prudko.
Za ním ďalšie. A ešte jedno.
V priebehu niekoľkých sekúnd bol celý priechod zaliaty blikajúcimi svetlami. Ľudia sa otočili — nikto nechápal, čo sa deje.
Z kabíny vyskočil hasič, vysoký, v uniforme, s prilbou pod pazuchou.
— Čo sa tu deje?!
Zbadal dievča na zemi a rozbehol sa k nej. Za ním ďalší, jeden zastavil premávku. V priebehu chvíle bolo okolo Mii dvadsať mužov — celá zmena, ktorá sa práve vracala z výjazdu v neďalekej ulici.
— Si v poriadku, drobček? — spýtal sa jeden, kľakajúc si k nej.
— Ja… spadla som… — zašepkala.
— Všetko bude dobré, — povedal druhý. — Sme tu.
Jeden jej podal zošit, ďalší barlu. Konali tak rýchlo, že ľudia nestihli ani vytiahnuť mobily.
Hasiči vytvorili okolo nej živý kruh, chránili ju pred autami.
Muž stál na chodníku, bledý.
Jeden hasič sa na neho pozrel:
— Ty si ju strčil?
Mlčal, pozeral do zeme.
— Máme to na kamere, — povedal druhý, ukazujúc na palubnú kameru. — Všetko sme videli.
Okolo zavládlo ticho.
Mia sedela na asfalte, pevne zvierala zošit a prvýkrát v ten deň sa usmiala.
— Ďakujem, — zašepkala.
Hasič sa usmial späť:
— Nemusíš ďakovať. Len si zapamätaj — v tomto meste sa vždy nájdu ľudia, ktorí sa zastavia.
Keď jej pomohli vstať a prejsť na chodník, autá sa znovu pohli, hluk sa vrátil, ale ulica už nebola rovnaká.
Niektorí plakali. Iní tlieskali.
A muž odišiel so sklonenou hlavou, bez jediného pohľadu späť.
Ešte dlho potom Mia rozprávala v škole:
„Spadla som… ale dvadsať ľudí ma hneď zdvihlo.
Svet nie je taký ľahostajný, ako sa zdá.“
