Savanna sa triasla od horúčavy. Vzduch bol hustý, ťažký ako med, a zem voňala prachom a slnkom.
Levica ležala v tieni akácie, polozaspato počúvala, ako sa jej levíča hrá neďaleko — prevracia sa v tráve, chytá si chvost, ticho vrčí ako dospelý.
Lenivo zdvihla hlavu, pozrela na neho a opäť zavrela oči.
Všetko bolo pokojné.
Príliš pokojné.
Vtáky stíchli.
Aj vietor sa zastavil.
Levica sa napla. Uši jej zachytili niečo vzdialené. A potom to uvidela — niečo sa zalesklo na oblohe. Malá bodka, pohybujúca sa príliš rýchlo. Strieborný záblesk — a ostrý, piskľavý zvuk.
Sokol. Veľký, dospelý, presný ako šíp.
Rútil sa dolu — priamo na jej mláďa.
Levíča zdvihlo hlavu, a v jeho očiach sa na okamih odrazilo nebo — jasné, desivé, letiace proti nemu.
Levica nerozmýšľala.
Vyskočila. Telo vedelo, čo má robiť.
Prach sa zdvihol, pazúry škrabli o zem.
V poslednej sekunde ho zakryla vlastným telom.
Vzduch sa roztrhol zvukom — krídla, výkrik, slnko, prach.
Sokol udrel — nie do mláďaťa, ale do nej.
Krv sa jej rozliala po pleci, koža horela.
Zavrčala — nie od bolesti, ale od hnevu.
Jedným úderom laby ho odhodila stranou.
Sokol spadol do trávy, rozprestrel krídla, niekoľkokrát nimi mávol — a potom odletel, ako tieň, ktorý zanikol v svetle.
Levica dýchala ťažko, mláďa pritisnuté k sebe.
Žilo.
Jeho srdce bilo rýchlo, horúco.
Olízla ho medzi ušami.
— Všetko je v poriadku, — akoby povedala.
A potom to počula.
Slabý, chrapľavý zvuk spoza kríka.
Napla sa znova. Pozrela tým smerom.
Niečo sa pohlo v tráve.
Najprv si myslela — ďalší predátor.
Ale potom zbadala: druhý sokol.
Malý. Mladý. Sotva operený.
Ležal, bezmocne trepotal krídlami a ticho, úpenlivo pískal.
Levica stuhla.
Vietor len jemne pohol trávou.
Zrazu bolo ticho. Ticho pred skokom.
Dívala sa na mláďa sokola — a pochopila.
Ten prvý sokol neútočil.
Chránil.
Len sa pokúšal zachrániť svoje mláďa, ktoré vypadlo z hniezda.
Levica sa pomaly nadýchla.
Niečo sa v nej stiahlo — bolesť, pochopenie, spomienka.
To zvláštne zrkadlo, ktoré jej ukázala príroda.
Obrátila sa k svojmu levíčaťu, pritiahla si ho bližšie a pozrela na nebo.
Tam, kde zmizol sokol, sa teraz vznášali oblaky — pomaly, pokojne, akoby sa nič nestalo.
Niekedy matka chráni.
Niekedy stratí.
A len ten, kto skutočne miloval, vie, že medzi tým nie je rozdiel.
