Noc bola dlhá. Mokrý asfalt sa tiahne ako páska, svetlá lámp sa odrážali v čelnom skle ako roztratené myšlienky.
Laura šoférovala domov — unavená, tichá. Rádio šepkalo niečo bezvýznamné a mala pocit, že cesta ju pozná lepšie než ktokoľvek iný.
— Príliš ticho, — povedala nahlas, sama sebe.
Vzadu na sedadle ležala zložka s papiermi, ktoré aj tak nik neprečíta. Na sedadle spolujazdca termoska s chladnou kávou. Všetko ako vždy. Všetko pod kontrolou.
Za oknom sa mihli tiene. Dva — nie, jeden a… pes?
Laura spomalila, pozrela do spätného zrkadla.
Malý chlapec stál pri kraji cesty, držal vodítko. Pes sedel vedľa neho, hlavu sklonenú.
Scéna ako z maľby — teplá, pokojná, no zvláštne neskorá.
— Čo tu robíš? — zamrmlala, hoci okno bolo zatvorené.
Srdce jej náhle preskočilo úder. Nie zo strachu — skôr ako by sa čas na okamih zakolísal.
Stlačila brzdu.
Auto sa jemne zastavilo, pneumatiky šuchli po mokrom asfalte.
V tej chvíli — záblesk svetla.
Zákrutu vyletel kamión.
Obrovský, hlučný, ako úder osudu. Svetlá preťali tmu — cestu, dážď, jej odraz, chlapca, psa.
Kamión preletel okolo — tak blízko, že spätné zrkadlo sa zatriaslo.
A potom ticho. Len kvapky dažďa na skle.
Laura sedela bez pohybu.
Ruky sa jej triasli na volante. Niekoľko sekúnd — alebo minút — v nej bolo prázdno.
Potom — zaklopanie na okno.
Chlapec.
Mal asi desať rokov, mokré vlasy, pes sa mu túlil k nohe.
Stiahla okno.
— Ste v poriadku? — spýtala sa zachrípnutým hlasom.
— Áno, — povedal jednoducho. — Čakali sme, kým prejde auto.
— Auto… — pozrela na cestu, kde pred chvíľou hučal kamión. — Ty si to nevidel?
Pokrčil plecami.
— Nie. Len sme išli.
Usmial sa — ako keby sa nič nestalo. Pes zavrtel chvostom.
— Máš to domov ďaleko? — spýtala sa.
— Nie. Poznáme cestu.
Prikývol jej, akoby bol dospelý, a odišiel — pokojne, bez obzretia.
Laura sa za nimi dlho dívala. Potom vypla motor, oprela sa a zatvorila oči.
Srdce jej bilo rýchlo, akoby doháňalo život.
— Niekedy, — zašepkala, — stačí len zabrzdiť.
Nevedela, prečo sa zastavila.
Nevedela, koho zachránila — seba, jeho, alebo niekoho iného.
Ale vedela jedno: že osud sa často skrýva v tých najobyčajnejších pohyboch — v pedáli pod nohou a v náhlom pohľade do strany.
