Dvor žil svojím obyčajným životom. Slnko mäkko dopadalo na múry domov, vo vzduchu bola vôňa vlhkej zeme a čerstvého chleba z pekárne.
Na vetvách štebotali vrabce, niekde cinkal rebrík — domovník opravoval hojdačku.
A zrazu — tenký, žalosný výkrik.
Na samom vrchole starej topoľe, kde boli vetvy tenšie než prsty, sedela mačka. Ryšavá, malá, trasúca sa od strachu.
Najskôr sa všetci smiali. Deti na ňu ukazovali prstami, niekto kričal: „Skoč!“
Ale deň prešiel, potom druhý. Smiech sa zmenil na obavy.
Neschádzala. Nejedla, nepila. Len sedela a akoby niekoho volala — nie ľudí, ale možno samotný život.
Hasiči prišli dvakrát. Ich rebrík siahal len do polovice stromu.
Sused z horného poschodia sa ju pokúšal nalákať miskou s klobásou.
Zbytočne. Mačka sa len viac pritúlila k vetve.
Prešiel týždeň.
Dvor stíchol. Ľudia vychádzali, pozerali hore, povzdychli si.
Večer, keď zapadalo slnko, jej silueta tam stále bola — drobná, ale vytrvalá.
A potom, v sobotu ráno, keď bol vzduch čistý a voňal po tráve, sa stalo nemožné.
Bránou pomaly vošiel obrovský kamión s farebnými obrázkami zvierat.
Všetci si mysleli — reklama. Ale keď sa korba otvorila, objavil sa dlhý, škvrnitý krk.
Žirafa.
Skutočná.
Opatrne vykročila na asfalt, akoby sa bála narušiť pokoj dvora. Ľudia stŕpli. Niekto sa zmätene zasmial, iný si zakryl ústa rukou. Žirafa sa zastavila pri topoli, zdvihla hlavu a pozrela priamo na mačku.
Svet akoby sa zastavil. Mačka prestala triasť. Jej oči sa rozšírili a upokojili.
Žirafa pomaly natiahla krk nahor a mačka urobila krok. Potom ďalší.
Zliezla po jej krku ako po moste, opatrne, ticho, akoby sa bála prebudiť zázrak. Keď sa jej labky dotkli zeme, celý dvor začal tlieskať. Niekto plakal. Niekto natáčal, ale ruka sa mu triasla.
Žirafa tam ešte chvíľu stála, žmurkla svojimi veľkými, teplými očami a — akoby prikývla — pomaly odišla späť k autu. Mačka sa zabalila do klbka na teplú kapotu a zaspala.
Ticho, ktoré zostalo, bolo zvláštne.
Nie obyčajné ticho — ale dych dobroty, ktorý ešte dlho visel vo vzduchu.
