Deň bol až príliš jasný na to, aby sa mohlo stať niečo zlé.
Slnko sa odrážalo od čelného skla, vzduch sa chvel nad cestou, a v diaľke zneli cvrčky. Auto išlo pokojne — otec za volantom, matka vedľa neho, dieťa vzadu s plyšovou hračkou v náručí.
Cesta sa vinula medzi borovicami, všetko voňalo letom.
Živica sa roztápala na slnku, jej vôňa bola hustá, takmer sladká.
Vtáky prelietavali medzi vetvami a zdalo sa, že deň nikdy neskončí.
Nikto si nevšimol, ako svetlo zrazu zoslablo, akoby niekto neviditeľný stiahol hlasitosť sveta. Tiene sa predĺžili, vzduch zhustol — a v tom spomalenom okamihu vyšiel z lesa.
Mladý jeleň.
Svetlo sa lialo po jeho chrbte, v očiach sa mu odrážala obloha. Stál uprostred cesty, krehký, ale pokojný, akoby vedel, čo robí.
Otec prudko zabrzdil. Auto sa šmyklo, pneumatiky zaskrípali, piesok sa rozletel spod kolies.
Za sklom — okamih ticha, iba tlkot srdca.
Jeleň sa nepohol.
Len sa díval — priamo vodičovi do očí.
Potom otočil hlavu — smerom ku zákrute, kde cesta mizla za svahom.
Keď sa všetko upokojilo, otec vystúpil.
Prach pomaly sadal na horúci asfalt, vôňa spáleniny sa miešala s vôňou ihličia.
A vtedy to uvideli — zosuv pôdy.
Len pár metrov pred nimi sa cesta prepadla do prázdna. Kamene, drevo, zem — všetko sa zosunulo dolu, akoby hora chcela hlbšie dýchať.
Jeleň spravil krok do strany, potom ďalší — a zmizol v zeleni.
Žiadny zvuk, žiadna stopa. Len jemný pohyb listov, akoby niekto prešiel vzduchom.
Rodina stála mlčky. Matka držala dieťa za ruku, otec pozeral na miesto, kde pred chvíľou stál jeleň.
Svet sa znova naplnil zvukmi — šuchot listov, vzdialený spev vtákov, šumenie hmyzu. Ale teraz znel každý tón inak — živšie, akoby sa svet práve znovu narodil.
Nikdy nevedeli vysvetliť, ako sa tam zjavil.
Ani prečo práve vtedy.
Ale od toho dňa, vždy keď cesta vchádza do tieňa, otec spomalí.
A matka ticho povie:
— Niekedy život neprichádza so slovami. Niekedy — s pohľadom, ktorý trvá o sekundu dlhšie.
A niekde tam, v zelenej tichosti, možno niekto stále čaká, aby znovu vyšiel na cestu.
