Nebo nad savanou oslepivo bielo žiarilo. Vzduch sa chvel ako horúci prelud a aj vtáky na konároch akácií stíchli. Deň sa vliekol lenivo, kým sa pri tábore strážcov prírody nerozľahol jasný smiech. Bol to Eli, desaťročný chlapec, ktorý žil s otcom–zoológom v rezervácii.
Vedľa neho sa hral jeho priateľ — malé sloníča, ktoré kedysi zachránili zo slučky pytliakov. Eli ho nazval Tembo.
Rástli spolu. Chlapec mu nosil vodu, škrabal ho za ušami, učil ho zdvíhať loptu chobotom. Tembo ho nasledoval všade, ako pes — aj keď sa otec smial, že „priateľstvo so slonom“ znie ako bláznovstvo. Lenže medzi nimi bolo zvláštne puto.
To ráno bolo všetko ako vždy.
Eli hádzal loptu zo suchej trávy a Tembo ju vracal, vydávajúc krátke radostné zvuky.
— Poď, Tembo! — smial sa chlapec a utekal ďalej od tábora, smerom k krovinám.
Sloníča bežalo za ním a vírilo prach. Všetko vyzeralo ako hra.
A potom sa svet v jedinom okamihu pretrhol.
Zem pod Elim povolila — a on zmizol.
Ozvala sa tupá rana, výkrik — a ticho.
Lopta sa odkotúľala a spadla do tmavej diery.
Tembo zastal.
Nechápal, kam sa priateľ podel. Prišiel bližšie, vydal znepokojený zvuk, sklonil sa — a uvidel ho dolu.
Eli ležal na dne hlbokej jamy, zamotaný v suchých konároch. Prach sa víril.
— Tembo! — zakričal chlapec. — Som tu! Pomôž!
Sloníča zatrúbilo naspäť.
Skúsilo zostúpiť, no pôda sa mu šmýkala pod nohami. Natiahlo chobot, ale nedočiahlo. Zúfalo duplo, pobehovalo, trúbilo, až sa mu do očí nahrnuli slzy.
Minúty sa vliekli. Zrazu Tembo stíchol. Jeho dych sa vyrovnal.
Otočil sa a rozbehol — tam, kde sa črtali stany tábora.
Rangeri počuli jeho trúbenie skôr, než ho zbadali. Rútil sa priamo k nim, vydával hlasné zvuky, obzeral sa, akoby volal. Najprv si mysleli, že panikári, ale jeden skúsený pracovník pochopil — chce, aby ho nasledovali.
Tembo neprestával, kým ich nepriviedol k jame.
Keď muži dorazili, chlapca takmer nebolo vidieť — len ruka zvierajúca okraj.
Sloníča stálo vedľa, naklonené tak, že sa chobotom dotýkalo hrany. Ticho vydávalo zvuky podobné dýchaniu.
Rangeri spustili lano a jeden z nich zostúpil.
Eli žil. Žiadne zlomeniny — len škrabance a prach.
Keď ho vytiahli, chlapec objal Tembov chobot a ten akoby potichu „praskol“ vzduchom — akoby sa smial.
Neskôr Eliho otec povedal:
„Myslel som, že len cíti. Ale on premýšľal. Vedel, čo treba urobiť.“
Príbeh obletel svet, keď turista, ktorý náhodou natáčal krajinu, zverejnil video:
obrovská prašná silueta reve na pozadí západu slnka a malý chlapec dvíha ruku.
A keď sa otca spýtali, či verí, že zvieratá nám rozumejú, odpovedal:
„Verím, že niektoré z nich — cítia silnejšie, ako sme my schopní pochopiť.“
