Jarný dážď padal ticho, akoby ľutoval mesto.
Kvapky stekali po skle stanice, ľudia sa ponáhľali, držiac tašky na hrudi — každý vo svojom svete, vo svojich myšlienkach.
Na najvzdialenejšom nástupišti, kde vlak zastavoval len raz denne, ležala žena.
Tehotná.
V starom kabáte s roztrhaným lemom a špinavými teniskami.
Pod chrbtom mala kartón, pod hlavou tašku.
Vedľa nej stála plastová fľaša s vodou a stará šatka, ktorou si chránila brucho pred vetrom.
Volala sa Nora, ale nikto to nevedel.
Všetci len prechádzali okolo.
Niekto odvrátil zrak, iný zrýchlil krok.
Neprosila o peniaze. Len si šepkala:
— Ticho, bábätko… všetko bude dobré… ešte chvíľu…
Vlak sa blížil — dlhý, hlučný, s dažďom bubnujúcim do kovu.
V kabíne sa rušňovodič Peter naklonil k oknu. Zbadal siluetu.
Ženu, ktorá sa nehýbala, sedela na mokrom betóne, držiac sa za brucho.
Rýchlo zabrzdil a keď vlak zastal, vybehol von.
— Hej! — zakričal, pribiehajúc. — Ste v poriadku?
Nora zdvihla oči.
Boli unavené, s červenými žilkami, ale ešte v nich žiaril život.
— Som v poriadku… len trochu unavená, — povedala a pokúsila sa usmiať.
Peter si zložil rukavice a kľakol si vedľa nej.
Nevedel, čo povedať; len sa na ňu díval — na špinavé vlasy, trasúce sa ruky, brucho, ktoré sa chvelo od zimy.
Potom sa vrátil k vlaku.
O minútu sa vrátil — s termoskou a hrnčekom.
Nalial jej horúci čaj, para sa miešala s vôňou dažďa.
— Napite sa, — povedal ticho.
Držala hrnček oboma rukami, dlho sa na neho dívala.
— Myslela som, že aj vy len prejdete okolo, — zašepkala.
Peter prikývol, vyzliekol si bundu a prehodil ju cez jej ramená.
O pár minút vyšiel na nástupište zvyšok posádky.
Rušňovodiči, sprievodcovia, pracovníci stanice.
Jeden priniesol deku, druhý suché oblečenie, niekto chlieb a banán, iný lekárničku.
Cestujúci sa pozerali z okien, ako sedem ľudí stojí v daždi a prikrýva bezdomovkyňu, ktorá po prvý raz po dlhom čase nebola zimou rozochvená.
Jeden z nich podal ruku:
— Poďte dnu, tam je teplo.
Rozplakala sa. Nie hlasno — len potichu.
Slzy sa miešali s dažďom, zatiaľ čo čaj v jej rukách ešte paril.
Na druhý deň ju odviezli do útulku.
Peter ju navštevoval každý týždeň.
A keď sa o mesiac neskôr Norin syn narodil, pomenovala ho Lukas — podľa stanice, kde sa pre ňu niekto prvý raz zastavil.
