Stalo sa to v srdci Tanzánie, v národnom parku, kde slnko spaľuje všetko — pôdu aj život. Vzduch bol ťažký, voňal prachom a trávou. Turistický tábor stál pri jazierku, kam každý večer prichádzali slony — celé rodiny, pokojne, pomaly, vznešene.
V ten deň bolo všetko ako zvyčajne.
Turisti sa smiali, fotili. Malý chlapec, štvoročný syn jedného páru, stál pri matke s plastovou fľašou v ruke. Prvýkrát v živote videl slona.
Voda sa leskla, stádo sa blížilo. Uprostred išla samica so sloníčaťom.
— Nechoďte bližšie, — varoval sprievodca. — Slony cítia paniku.
Všetci prikývli. Len dieťa nevedelo stáť na mieste.
Keď vietor odfúkol vrchnák z fľaše, chlapec sa vymkol matke a rozbehol sa.
— Liam! Vráť sa! — kričala.
Fľaša sa zastavila pri vode — rovno pri nohách slonice.
Zrazu sa tráva za ňou pohla.
Z tieňa vyšiel leopard.
Ticho, pomaly, oči priamo na chlapcovi.
Sprievodca kričal:
— K zemi!
Ale leopard už skákal.
Pracho, výkrik — dieťa padlo na zem.
A vtedy sa stalo niečo neuveriteľné.
Slonica sa prudko otočila a rozbehla sa.
Obrovské telo sa postavilo medzi chlapca a šelmu.
Hoboto zdvihla prach, zarevala, roztiahla uši.
Leopard cúvol, ešte raz zaryčal — a zmizol v tráve.
Slonica stála nad chlapcom, ťažko dýchala.
On sa pomaly pozrel hore.
Na okamih sa im stretli pohľady — a potom sa slonica pomaly odtiahla.
Matka pribehla, objala syna.
— Ona ma ochránila, — zašepkal.
Záznam sa rozšíril po celom svete.
A miestni sprievodcovia odvtedy hovoria:
„Savana si pamätá tých, čo ju počúvajú srdcom.
A keď je človek v nebezpečenstve, niekedy odpovie nie strachom — ale ochranou.“
