Ráno snežilo — nie silno, len ticho a vytrvalo.
Marta stála pri okne, v rukách držala starý šál a premýšľala, načo ho vôbec brať, keď ho aj tak bude musieť zložiť.
V kuchyni syčal čajník, hodiny tikali príliš hlasno. Dom pôsobil prázdno a chladne — akoby sa už zmieril s tým, že ju stratí.
Zaklopalo sa na dvere.
— Mama, si pripravená? — spýtala sa Sofia, stojac vo dverách s úsmevom.
— Áno, — odpovedala Marta potichu. — Ešte len kabát.
Nepýtala sa kam. Nechcela vedieť.
Auto voňalo po káve a zime.
Cestovali mlčky. Rádio potichu hralo, sneh bubnoval na sklo.
Sofia občas pozrela na matku, ale tá len sedela s taškou na kolenách — akoby v nej mala celý svoj život: pas, lieky a starý album fotografií.
— Je ti dobre? — spýtala sa Sofia.
— Áno, — zašepkala Marta.
A opäť ticho.
Cesta viedla mimo mesta. Lampy zmizli, domy redli.
Marta sa dívala von na polia a lesy.
„Dom dôchodcov,“ pomyslela si. „Asi tam bude čisto, ticho, poriadok. Ľudia ako ja.“
Zrazu necítila strach — len smútok, že život môže skončiť bez rozlúčky.
Sofia zabočila na úzku cestu zasypanú snehom.
— Už len chvíľu, — povedala.
Marta prikývla, prsty mala biele od napätia.
Keď zastavili, okolo bolo ticho.
Pred nimi stál dom. Nie ústav, nie nemocnica.
Malý, drevený, s verandou a svetielkami v oknách.
Z komína stúpal dym.
— Kde sme? — spýtala sa Marta.
Sofia vystúpila, otvorila jej dvere.
— Spomínaš si na dom, kde si vyrastala? — povedala. — Našla som ho.
— Našla?
— Áno. Bol opustený. Kúpila som ho a opravila. Pre nás.
Marta vystúpila. Sneh pod nohami zavŕzgal.
Pozerala na zábradlie, na schody, na dvor — a zrazu pochopila, že to nie je len dom. Je to návrat.
Vo vzduchu bolo cítiť drevo a ruže — ako kedysi, keď bola dieťa.
Sofia jej chytila ruku.
— Chcela som, aby si bola tam, kde sa to všetko začalo. Nie medzi cudzími. So mnou.
Marta sa usmiala.
— Myslela som, že ma vezieš do domova dôchodcov.
Sofia sa ticho zasmiala.
— Nie, mama. Viezla som ťa domov.
