Rieka hučala po búrke.
Brezy boli klzké, voda kalná a ťažká.
Tomáš kráčal popri brehu, keď začul zvláštny zvuk — nie výkrik, nie štekanie, nie motor. Bol to rev — zachrípnutý, dusivý.
Na druhej strane sa vo vode zmietalo niečo obrovské.
Žltá srsť, laby, šplechy, oči plné hrôzy.
Lev. Skutočný lev.
Snažil sa dostať von, ale prúd ho bil o korene stromov a sťahoval späť.
Každý rozumný človek by utiekol.
Ale Tomáš sa zastavil, zhodil bundu a vstúpil do ľadovej vody.
Ani sám nevedel prečo — len nemohol odísť.
Voda ho udierala do hrude, ťahala nadol.
Dostal sa k zvieraťu, chytil ho za hrivu a snažil sa ho nasmerovať k brehu. Lev zareval — krátko, slabo, nie hrozivo, skôr zo strachu.
Tomáš tlačil, ruky mu tuhli, ale niečo v tých očiach mu nedovolilo vzdať sa.
Keď sa dostali von, obaja padli na piesok.
Tomáš lapal po dychu, cítil, ako sa zem chveje pod telom zvieraťa.
Čakal, že lev vyskočí, zareve, zaútočí. Inštinkt. Príroda. Koniec.
Ale lev sa zdvihol pomaly.
Mokrá hriva sa lepila na krk, dýchal ťažko. Pozrel sa na človeka — dlho, pokojne.
Potom pristúpil bližšie. Tomáš sa nepohol. Zavrel oči.
A vtedy lev urobil krok — a jemne sa čelom dotkol jeho ramena.
Teplý. Ťažký. Živý.
Zostal tak pár sekúnd, potom sa otočil a odišiel do lesa.
Tomáš sedel na brehu, hľadiac za ním, nechápajúc, čo sa práve stalo.
V piesku zostali dve línie stôp — ľudské a zvieracie — vedľa seba, pomiešané, ako dôkaz, že strach a dôvera môžu kráčať po tej istej ceste.
