Najprv si všetci mysleli, že je to vtip.
Vo videu, ktoré sa objavilo v mestskom chate, bolo vidieť zábery z kamier.
Na zázname — kobyla. Obyčajná, hnedá. Stála pri výťahu na siedmom poschodí paneláku, jemne prešľapovala kopytami a hľadela na dvere, akoby na niekoho čakala.
Niekto písal, že je to podvod, iný — že reklama.
Ale potom ju videli znova.
V ten istý večer, na tom istom mieste. Stála pokojne, akoby presne vedela, prečo tam je.
Po pár dňoch som sa rozhodol pozrieť sám. Bývam na piatom.
Vyšiel som hore. Chodba zapáchala vlhkom, svetlá blikajú. A skutočne — stopy. Pravé kopytá. Mokré odtlačky na linoleu.
Na stene papierik: „Nebojte sa. Čaká.“
Susedia šepkali: „Možno ušla z farmy? Alebo ju niekto drží na povale?“
Ale nikto nič nepočul — iba kroky. Rovnomerné, pomalé.
Jednej noci ma prebudilo tiché klopanie — ako kroky v chodbe.
Nakukol som: v prítmí sa črtal tieň. Hriva sa leskla v slabom svetle. Kobyla sa zastavila pri dverách č. 73, chvíľu pozerala a potom sa pomaly vrátila k výťahu.
Na druhý deň som zazvonil na 73-ku.
Otvorila staršia pani, ruky sa jej triasli, ale oči mala pokojné.
Spýtal som sa, či nevidela… koňa.
Zamyslela sa, potom sa usmiala:
— Asi môj.
Jej dcéra vraj pracovala s koňmi, zomrela pred troma rokmi v stajni za mestom.
Odvtedy je sama.
„Každý večer počujem kopytá za dverami,“ povedala. „Nebojím sa. Len sa vracia domov.“
Odvtedy som ju už nevidel.
Ale keď prechádzam okolo siedmeho poschodia, cítim vôňu sena a studeného vzduchu.
A keď sa započúvam, počujem kroky.
Pomalé, pokojné — akoby niekto stále hľadal tú, čo čaká za dverami.
