Stalo sa to podvečer, keď snežilo bez prestávky a les sa ponáral do ticha.
Všetko bolo zahalené do biela, akoby svet chcel skryť stopy včerajška.
Stál som pri okne a čakal.
Môj pes, Kaj, odišiel na prechádzku už popoludní — často sám vybehol k rieke, kam chodník mizol pod vetvami smrekov. Zvyčajne sa vrátil do hodiny, striasol srsť a tváril sa spokojne ako dieťa po šibalstve.
Lenže v ten večer neprišiel.
Volal som, pískal, búchal na bránku — odpovedal iba vietor a sneh sypúci sa z konárov.
Každá minúta bola dlhšia než predchádzajúca. Už som si ťahal bundu, keď sa odniekiaľ spomedzi stromov ozvalo brechanie. Nie obyčajné — drsnejšie, hlbšie, s vrčaním a výkrikom naraz.
Rozbehol som sa k rieke. Záveje praskali pod nohami, dych pálil na hrudi.
Pri vode mi srdce kleslo.
V ľadovej diere medzi koreňmi sa zmietalo čosi obrovské. Sekunda — a pochopil som: vlk. Skutočný. Sivá srsť premočená, laby trieskali do ľadu, oči blúdili strachom.
A vedľa — môj Kaj. Ťahal ho za zátylok, vrčal od námahy, nie od zlosti.
— Kaj! — skríkol som, ale ani sa neobzrel.
Skočil som do vody. Ľad zapraskal, chlad mi zovrel telo, dych sa mi zlomil. Spolu sme vlka vytiahli a s námahou dotiahli na breh.
Ležal, triasol sa, oči plné hrôzy a nedôvery.
Kaj si k nemu prisadol, ťažko dýchal a pritlačil ňufák k jeho boku.
Sedeli tak — divý a domáci — spojení rovnakým strachom.
Myslel som, že vlk vyskočí, utečie, zmizne. No on zdvihol hlavu, pozrel na Kaja, potom na mňa.
Urobil krok vpred.
Opatrne, pomaly, akoby si vyberal slová.
Potom krátko oblizol Kajovi ňufák.
A potom — mne. Rýchlo, sotva citeľne.
A odišiel. Nie útekom, len tak — do lesa, akoby do vlastného tieňa.
Prešiel týždeň.
Sneh stvrdol, nebo sa vyjasnilo. Život sa vrátil do svojho rytmu — prechádzky, čaj, praskanie pece.
Takmer som na tú príhodu zabudol, pripísal som ju náhode, divu na hrane sna.
Až jedného rána som pri bránke počul štekot.
Ten známy — radostný, naliehavý.
Vyšiel som — a onemel.
Kaj stál pri bráne, chvost hore, oči sa mu ligotali. A vedľa — vlk. Ten istý.
Medzi nimi — malý sivý chumáč, nešikovný, s guľatými očami a tenkými labkami. Vlkoviak.
Kaj sa na mňa pozrel a mierne naklonil hlavu. Vlk pozrel naňho.
Potom zviera pristúpilo bližšie, jemne ňufákom postrčilo drobca k mojim nohám a zastalo.
Na okamih sa naše pohľady znova stretli.
Žiadny strach, žiadna hrozba — iba pokoj.
Potom sa otočil a odišiel. Bez jediného obzretia.
Stál som uprostred dvora, necítiac chlad ani čas.
Malý sivý chumáčik sa mi tisol k nohe, pískal, a Kaj mu oblízal ňufák a ľahol si k nemu, akoby bol toto obyčajný deň — len sú teraz dvaja.
A vtom som pochopil — vďačnosť má veľa podôb.
U niekoho — slová.
U niekoho — skutok.
A u niekoho — že po sebe nezanechá dlh, ale život.
