Keď vedci z Hudsonskej univerzity dostali satelitné údaje, spočiatku nechápali, čo vidia. Pod horským masívom, asi dvadsať metrov hlboko, sa ukázala dutina — dokonale guľatá, bez známok zosuvu. Tím pod vedením doktorky Laury Masonovej sa vydal na miesto. Oblasť bola divoká, nehostinná. Miestni ju nazývali „Hrdlo hory“ — vraj tam „dýcha zem“.
Radar potvrdil: dutina existuje.
Pri výkopoch objavili kamennú stenu — presne uložené bloky bez malty, bez medzier.
— Pozri na spoje, — povedala Laura. — Dokonalá presnosť.
— Koľko majú rokov?
— Asi dvanásťtisíc.
V tých časoch to bolo nemožné.
Prvá noc
Vo vnútri ťažký, chladný vzduch s kovovou príchuťou.
Úzka chodba vytesaná rovno, steny akoby roztavené, pohlcovali svetlo.
Vo výklenkoch nič. Detektory zachytili krátke impulzy, akoby za stenou čosi ukrývalo. Žiadne kosti, len ryhy v zemi — akoby niečo ťažké ťahali.
Barometer však ukazoval zvláštne chvenie — tlak sa menil, akoby jaskyňa dýchala.
Druhý deň
Technik David spozoroval rytmus v údajoch:
— Tlak kolíše každých osem sekúnd, — povedal. — Vyzerá to ako… dych.
V noci sa zmeny zosilnili.
Teplota stúpla o dva stupne, mikrofóny zachytili hlboký, tlmený zvuk — ako srdcový tep.
Geofyzik hovoril o podzemnej vode, no Laura vedela, že v okolí žiadna nie je.
Tretí deň
Mark a Helen zostúpili, aby skontrolovali prístroje.
Dvadsať minút bol signál čistý.
— Všetko v poriadku… počkaj, niečo počujem—
Potom ticho.
Z rádia sa ozvalo ťažké, pomalé dýchanie.
Keď ich hľadali, prístroje boli rozbité. Našli len jednu nahrávku.
Zaznie kovové cinknutie, hlboký rytmus — a Markov šepot:
„Nie je to prázdnota. Ono… dýcha.“
Nasledujúci deň sa vchod zrútil.
Analýza ukázala neznámu frekvenciu — dokonalý rytmus, žiadny prirodzený vzor.
Laura povedala len:
„Možno sme jaskyňu neotvorili.
Možno sme zobudili niečo, čo pod nami spalo.“
