Ráno sa rozbiehalo pomaly. Slnko sa len dotýkalo striech, vzduch bol svieži, voňal mokrou zemou a dymom z komínov.
Po ceste, ktorá sa ešte leskla rosou, kráčal muž a zrazu zbadal — pri starom dome stál kôň.
Sivý, statný, s bielou hrivou; stál nehybne, akoby bol do zeme vsadený.
Pozeral priamo na okná na druhom poschodí, nežmurkal, neodvracal sa.
V jeho pohľade bolo niečo ostražité a ticho bolestivé — akoby čakal, že sa každú chvíľu niekto objaví.
Okoloidúci spomalil krok, no napokon šiel ďalej. Pomyslel si — ušiel z maštale, vráti sa.
Lenže na druhý deň kôň stál na tom istom mieste.
Neodchádzal. Ani vo dne, ani v noci. Ľudia si ho začali všímať. Niektorí ho prikrmovali, iní ho zaháňali — márne.
Len málokedy sa vzdialil od okna, akoby strážil niečo neviditeľné.
Na tretí deň sa susedia začali znepokojovať. Dom bol tichý, zatvorený, okná zastrené. Ženu, ktorá tam žila so synom, už dávno nik nevidel.
A kôň — stále stál.
Zavolali záchranárov. Keď dvere otvorili, udrel ich do nosa plyn. V kuchyni našli ženu v bezvedomí a chlapca na podlahe, takmer bez dychu.
Rozhodovali minúty.
Kôň stál pri prahu, keď ich vynášali. Potichu zaerdžal — dlho, s trasúcim sa telom.
Chlapec otvoril oči, otočil hlavu a zašepkal:
— Moja… prišla?
Až vtedy sa ukázalo: bol to ich kôň. Po požiari na farme zmizol — odišiel do lesa a všetci si mysleli, že zahynul. No nejako, po desiatkach kilometrov, sa vrátil. Priamo k domu. Presne v ten deň.
Odvtedy chlapec každé ráno vychádza na dvor. Nesie jablko, hladí ju po šiji a ona mu položí hlavu na plece.
Stoja v zlatom svitaní — tichí, živí, akoby dýchali jedným srdcom.
A ľudia teraz hovoria: niektoré záchrany sa nedejú rukami, ale citmi.
A sú bytosti, ktoré si nás pamätajú silnejšie, než my sami seba.
