Ráno bolo obyčajné: sivá obloha, vôňa kávy z kiosku, kaluže po daždi.
Martin stál na zastávke s aktovkou a papierovým vreckom so sendvičmi. Košeľa napnutá, golier škrtil, pod pazuchami vlhko — ako vždy.
Keď autobus prišiel, ľudia sa nahrnuli k dverám.
On zostal posledný. Urobil krok dopredu.
Vodič, bez pohľadu, sucho povedal:
— Plný. Počkajte na ďalší.
Martin sa pozrel dnu — miesto bolo, ale nikto sa neposunul. Žena pri okne odvrátila zrak, chalan so slúchadlami predstieral spánok.
Zoza chrta niekto zašepkal, nie však potichu:
— Kam by sa tam zmestil.
Pokrčil plecami. Slová sa prilepili na kožu ako blato.
Autobus odišiel. Dvere sa zatvorili ako povzdych.
Martin zostal stáť v mrholení. Potom pevnejšie uchopil tašku a vyrazil pešo.
Cesta viedla popri ceste. Hluk áut, vôňa mokrého asfaltu, kvapky na okuliaroch. Kráčal rýchlo, akoby chcel sebe dokázať, že nepotrebuje od nikoho povolenie ísť ďalej.
V polovici sa zastavil — nadýchnuť sa. Pri ceste stála stará lavička, zhrdzavená, mokrá. Sadol si. Vybral sendvič. Zahryzol. Chcelo sa mu smiať — horko aj pokojne zároveň.
Okolo prešiel „jeho“ autobus. Ten, čo ho nevzal.
Tentoraz — so sirénami. Dym z okna, iskry, zápach spáleniny.
Martin stuhol. Ľudia bežali, niekto kričal: výbuch motora!
Postavil sa. Dlho stál, kým pochopil — ten autobus. Ten istý.
Kolena sa mu triasli. Znova si sadol a pozeral na cestu, kde v daždi blikali svetlá sanitky.
Sendvič vychladol. Položil ho vedľa seba, zhlboka sa nadýchol a prvýkrát po rokoch necítil hanbu za svoje telo.
Pretože práve ono — to telo, jeho ťažoba, jeho pomalosť — mu zachránilo život.
Zasmial sa. Ticho, úprimne.
A potom sa vydal ďalej. Pomalým krokom.
Nie preto, že ho niekto nepustil — ale preto, že sám určil tempo.
