Vtedy bol len chlapec — asi osemročný, chudý, rozstrapatené vlasy, roztrhnutý ruksak.
Deň bol teplý, no zvláštne smutný.
Slnko už zapadalo za strechy a dlhé tiene padali na cestu.
Chlapec šiel zo školy, v rukách starý zošit, a žalúdok mu zradne škvŕkal — od rána nič nejedol.
Prechádzal popri záhrade, kde voňali jablká.
Vôňa bola taká silná, až sa mu zatočila hlava — sladká, ťažká, takmer sviatočná.
Za plotom stála žena v sivom kabáte a starom šátku.
Suché ruky, mäkké oči plné svetla — akoby v nich bývalo slnko.
„Si hladný?“ spýtala sa, ani sa naňho priamo nepozrela.
Chlapec zaváhal a prikývol.
Žena vzala jablko z košíka, utrela ho o rukáv a podala mu ho.
„Vezmi. Neteš sa — jedz pomaly. Je sladké, z môjho stromu.“
Vzal jablko oboma rukami ako niečo veľmi cenné.
Poďakoval a šiel ďalej, snažil sa nehrýzť hneď, no nevydržal — jeden hryz, druhý, tretí.
A zrazu mu bolo dobre.
Tak dobre, že sa zastavil uprostred cesty, privrel oči a počúval neviditeľného vtáka niekde nad sebou.
Chuť si zapamätal navždy.
Jablko voňalo domovom, starostlivosťou, životom.
Možno práve vtedy prvýkrát pochopil, že dobrota nie sú slová, ale gesto.
Tiché, jednoduché, bez očakávania.
Roky plynuli. Chlapec vyrástol. Presťahoval sa do mesta, vyštudoval a stal sa architektom.
Staval sklenené budovy, žil rýchlo, stále sa ponáhľal a hovoril o „deadlinoch“ a „klientoch“.
Do rodnej dediny sa vracal zriedka — mal pocit, že tam už nič nie je.
Raz sa tam však ocitol pracovne. Na jeseň, keď vzduch opäť voňal jablkami.
Rozhodol sa odbočiť na starú ulicu — len tak, pozrieť sa.
Cesta sa takmer nezmenila. Ten istý mostík, tá istá studňa, ten istý ošúchaný plot.
Len záhrada bola menšia a bránka nižšia. A na lavičke sedela starenka v sivom šátku.
Tá istá.
Bola krehká, šedivá, ale usmievala sa ako vtedy.
Pozerala do diaľky, na padajúce listy.
Keď prišiel bližšie, zdvihla oči.
Nespoznala ho.
„Chceš jablko?“ spýtala sa, dvíhajúc jedno z košíka.
Vzal si ho.
Prsty sa mu triasli, ale usmial sa.
„Ďakujem,“ povedal potichu. „Je sladké?“
„Najsladšie,“ odvetila. „Z môjho stromu.“
Chcel povedať, kto je. Povedať, že si pamätá. Že to jablko, jesenné slnko, tá vôňa — zostali s ním po celý život. Ale nedokázal to. Mlčal. Iba prikývol a odišiel.
O mesiac neskôr dali jej dom na predaj. Takmer rozpadnutý, starý, s olupujúcimi sa stenami.
Kúpil ho hneď. Bez vyjednávania. Anonymne.
Poslal peniaze a dal pokyn — všetko opraviť, záhradu nechať tak.
Na jar dom zažiaril novou bielou fasádou, zelenou bránkou a škridlovou strechou.
Starenka sa vrátila. Povedali jej, že „to zaplatila akási nadácia“.
Neverila, no nepýtala sa.
Jednoducho žila.
Dívala sa na kvitnúce jablone a každú jar opakovala:
„Svet je predsa len láskavejší, než sa zdá.“
On občas prišiel.
Potichu.
Sadol si k plotu, jedol jablko a počúval šuchot listov. A vždy si pomyslel, že niektoré dlhy nie sú dlhmi.
Je to kruh. Ktorý prinesie dobro, keď príde čas.
