Výška — štyritisíc metrov.
Vzduch voňal kovom a slnkom. Edward stál pri otvorenom prieleze, prsty zvierali popruh, srdce bilo rovnomerne, no príliš silno.
Inštruktor niečo zakričal — asi „pripravený?“, ale vietor zhltol slová.
Prikývol.
A skočil.
Svet sa prevrátil. Hluk zmizol. Bola len vzduch — hustý ako voda. Chlad pálil tvár, v ušiach hučalo.
Padal. Najprv rýchlo, potom akoby pomalšie. Slnko sa zmenilo na pruh, zem — na zelené pole, ktoré rástlo s každou sekundou.
Zatiahla za krúžok.
Raz.
Dvakrát.
Nič.
Panika neprišla hneď. Stála akoby vedľa neho a čakala.
Zatiahol znova — márne. Popruh mu švihol cez rameno.
Zem sa približovala, zvuk rástol, telo bolo ťažké aj ľahké zároveň.
A zrazu — ticho.
Všetko sa zastavilo. Vzduch zhustol, spriehľadnel.
Uvedomil si, že nedýcha, ale ani sa nedusí.
Pred očami — svetlo, teplé, pokojné.
Spomienka sa vrátila nie s krikom, ale so šepotom.
Tento skok — už ho videl. Mnohokrát. V snoch.
Vždy to isté: strach, vzduch, zem. A stále rovnaká myšlienka: kým padáš, žiješ.
Usmial sa.
Nie zo šialenstva, ale z pokoja.
Pád sa zmenil na let. Nebo ho prijalo ako svojho.
A potom sa prebudil.
Pot na krku, studený vankúš, dych trhaný, ale živý.
Ležal v tme a počúval, ako sa jeho srdce vracia do rytmu.
Na nočnom stolíku — lístok na zoskok, kúpený včera.
Pozrel naň, dlho, pokojne.
A pošepkal, akoby odpovedal snu samotnému:
— Ešte nie.
