Dom sa prebúdza pomaly.
Najprv — zvuk rýchlovarnej kanvice. Potom — cvakanie vypínačov. A potom — detský smiech, ako vtáča, ktoré sa ešte len učí lietať.
A niekde medzi tým — May, veľká zlatá sučka, ktorá v dome žila už osem rokov a poznala všetko lepšie než ktokoľvek iný.
Otvárala oči skôr než budíky.
Ticho kráčala po chodbe, kontrolovala — či dieťa dýcha, či nespadla deka.
Potom si sadla vedľa postieľky ako strážca snov.
Matka často hovorila s úsmevom:
— Keby nebola ona, asi by som sa zbláznila.
May bola naozaj pestúnka. Len bez slov.
Vedela vycítiť — kedy sa dieťa chystá zaplakať, kedy má horúčku, kedy stačí len položiť hlavu na jej labky — a všetko sa upokojí.
Raz, v zime, keď za oknom zúrila metelica, chlapec ochorel. Teplota stúpala, matka pobehovala medzi lekárňou a teplomerom, a May neodišla ani na krok.
V noci, keď žena zaspala od únavy, pes sa zrazu zdvihol a začal ticho kňučať, tlačiac ňufák do dverí.
Priviedla ju k postieľke. Chlapec dýchal ťažko.
Záchranka prišla včas. Lekári povedali: ešte chvíľa — a bolo by neskoro.
Odvtedy matka každé ráno pohladí May po hlave a zašepká:
— Ďakujem, pestúnka.
O pár rokov neskôr, keď bol chlapec už školák, sa spýtal:
— Mami, ako May vedela, že som chorý?
Žena sa usmiala, ale neodpovedala. Pretože to nikto nevedel.
Ani veterinári, ani lekári, ani ona sama.
Možno takto funguje láska — cíti všetko skôr, než to rozum pochopí.
