Reštaurácia Le Marelle patrila medzi najlepšie v meste — snehobiele obrusy, tlmené svetlo, klavirista v rohu a čašníci, ktorí sa pohybovali takmer bez zvuku.
Amélia tam prišla s kamarátkami — so Sofiou a Laurou.
Všetky tri boli elegantné, s dokonale učesanými vlasmi a výrazom ľudí, ktorí vedia, že večer patrí im.
Keď k nim prišla čašníčka — mladé dievča menom Emily, s vyčesanými vlasmi a unaveným, no láskavým pohľadom — Amélia sa na ňu sotva pozrela.
— Sedíme tu už dvadsať minút, — povedala podráždene. — Alebo si tu zákazníkov vyberáte podľa veľkosti peňaženky?
Emily zrozpačitela.
— Ospravedlňujem sa, madam, dnes máme plno… hneď vám prinesiem jedálny lístok.
Amélia si odfrkla.
— Dúfam, že aspoň kávu viete podať správne, inak je trápne pozerať sa, ako niekto len hrá profesionálku.
Sofia sa uchechtla, Laura sa usmiala.
Emily sa začervenala, prikývla a odišla.
— Bože, aká úroveň, — povedala Amélia dosť nahlas, aby to počuli aj pri vedľajších stoloch. — Kto sa narodí ako nula, tým aj zostane.
Hudba hrala ďalej, poháre cinkali, ale atmosféra sa zmenila. Ľudia sa začali obzerať.
O pár minút sa Emily vrátila s podnosom.
Ruky sa jej triasli.
Na okraji pohára sa leskla kvapka vína.
Amélia si to okamžite všimla:
— Cvičíte doma držať veci, alebo vám všetko padá, ako aj v živote?
Emily nič nepovedala. Položila pohár, ospravedlnila sa a odišla.
— Mohla by si ju nechať na pokoji, — zašepkala Sofia. — Veď je to len dievča.
— Nech sa učí, — odpovedala Amélia. — Svet nie je povinný byť láskavý k slabým.
V tom okamihu niekto pri vedľajšom stole položil vidličku.
Ozval sa pokojný mužský hlas:
— Prepáčte, môžem jedálny lístok?
Amélia sa otočila — a stuhla.
Pri stole sedel Oliver Wood, jej šéf, muž, od ktorého závisela jej kariéra.
Pozeral sa priamo na ňu, bez náznaku úsmevu.
Tvár mal pokoj, oči chladné a presné.
Otočil sa k Emily, ktorá práve prišla:
— Zvládli ste to veľmi dôstojne. Nie každý dokáže zachovať pokoj v takejto situácii.
Amélii vyschlo v ústach.
Oliver pokračoval:
— Viete, v našej firme je práve voľná pozícia. Ľudí s vašou trpezlivosťou si vieme vážiť.
Potom sa pozrel na Améliu:
— A s tými, ktorí nevedia rešpektovať druhých, sa možno budeme musieť rozlúčiť.
Zobral vidličku a pokračoval v jedle, akoby sa nič nestalo.
A Amélia po prvý raz za večer nedokázala zdvihnúť zrak.
