Ráno prebiehalo podľa plánu: vizážistka, šampanské, družičky, ružové stuhy na stoličkách.
Lena sedela pri okne a pozerala, ako svetlo dopadá na biele šaty.
„Dnes sa všetko začína,“ — povedala mama a pobozkala ju na čelo.
Usmiala sa. Asi mala pravdu.
Telefón ležal na stolíku vedľa zrkadla.
Zavibroval, keď vizážistka natáčala prameň vlasov.
Lena pozrela — neznáme číslo.
Klikla.
Tri fotografie.
Prvá — on, v známej košeli. Druhá — ženská ruka na jeho pleci. Tretia — oni dvaja, ospalí, v posteli.
Srdce sa nezlomilo. Len sa zastavilo.
Nie teraz, — pomyslela si. — Nie dnes.
— Si v poriadku? — spýtala sa kamarátka.
— Áno. Premýšľam, ako najlepšie držať kyticu.
Usmiala sa. A všetko zasa vyzeralo správne.
Ceremónia sa začala o šiestej.
Biela sála, hudba, kamery, hostia s telefónmi.
On stál pri oltári, nervózne prehĺtal.
Lena kráčala uličkou, šaty jemne šumeli.
Keď sa postavila vedľa neho, moderátor povedal:
— Skôr než si vymenia sľuby, mladí pripravili krátke video — o ich príbehu.
Svetlá zhasli.
Na plátne sa objavili fotografie: detstvo, cesty, smiech, západy slnka. Všetci sa usmievali, tlieskali.
On sa k nej otočil, chcel ju chytiť za ruku.
A v tej chvíli — obraz sa zmenil.
Prvá fotografia: on.
Druhá: ruka.
Tretia: posteľ.
V sále nastalo také ticho, že bolo počuť, ako niekto upustil pohár.
On zbledol.
Ona stála rovno, dýchala pokojne. Žiadny krik, žiadna scéna — len pohľad bez otázok.
— Lena… — zašepkal.
Otočila sa k nemu.
— Ďakujem, — povedala ticho. — Aj ja som chcela začať pravdou.
Zložila závoj, položila kyticu na stôl a odišla uličkou späť.
Hudba nehrala. Nikto sa nepohol.
Len plátno ešte svietilo — ako okno, z ktorého konečne vyšla.
