Ráno bolo jasné a teplé.
Slnko pomaly vystupovalo nad starý jabloňový sad a vo vzduchu sa miešala vôňa vlhkej trávy, mäty a niečoho sladkastého — ako spomienka z detstva, ktorú nemožno vrátiť.
Anna stála pri okne s šálkou kávy, keď zbadala, že zajko kope pod záhonom.
Ale tentoraz to bolo iné.
Nie hra, nie nuda.
Každý pohyb bol presný, pokojný — akoby presne vedel, kde hľadať.
Hlinu odhadzoval mäkko, ranné svetlo sa lámalo cez listy a zlatisto sa odrážalo na jeho srsti.
Anna vyšla do záhrady.
Tráva bola ešte chladná, na pavučinách sa ligotali kvapky rosy.
Zajko sa nezľakol. Len sa zastavil, pozrel na ňu — a pomaly ustúpil nabok, nechávajúc pred sebou plytkú jamku.
Niečo sa tam zalesklo, ako odlesk starého zrkadla.
Anna sa zohla a dotkla sa pôdy.
Spod koreňov sa objavil strieborný prívesok. Zašlý, s malým zapínaním, ktoré sa sotva držalo na retiazke.
Otvárala ho opatrne.
Vo vnútri — malá fotografia. Dievčatko, asi sedemročné, s bielym psíkom.
Neznáma tvár, no zvláštne známy pohľad.
Akoby sa na ňu niekto díval cez čas.
Anna ukázala nález susede — staršej žene z domu oproti.
Tá mlčala, potom ticho povedala:
— Kedysi tu stál dom. Po požiari zostala len záhrada. Dievčatko zahynulo.
Anna cítila, ako jej po chrbte prebehol chlad.
Zajko sedel vedľa, ticho, akoby rozumel.
Večer prívesok ležal na parapete.
Záves prepúšťal teplé svetlo zapadajúceho slnka.
Anna sa priblížila — a na chvíľu sa jej zdalo, že sa dievčatko na fotke usmieva.
Žmurkla — a úsmev zmizol.
Zajko sedel pri jej nohách, hľadiac tým istým smerom.
Odvtedy už viac nekopal.
Len občas sedel na tom mieste, dlho, potichu, akoby niečo počúval.
Anna si zvykla — na to ticho, na vôňu jabĺk, na šelest trávy pripomínajúci dych.
Niekedy, v tých najtichších ránach, cítila, že záhrada sa zmenila.
Akoby niekto neviditeľný konečne našiel pokoj.
A zajko… mu len pomohol.
