Horská cesta si vždy vyžadovala opatrnosť.
Michael šoféroval sám — starý džíp, prašná cesta, prázdny priesmyk. Vracia sa z pracovnej cesty, nespěchá a odbočil na bočnú cestu, kde kedysi jazdil so svojím otcom.
Vzduch bol čistý, nad skalami krúžili orly, slnko sa pomaly skláňalo k obzoru.
Zastavil pri krajnici, aby si ponaťahoval nohy a nadýchal sa čerstvého vzduchu.
Neďaleko, na zákrute, stál pamätník — kamenná doska s tabuľkou a fotografiou. Niekoľko rokov dozadu tu niekto zahynul.
Michael pristúpil bližšie. Na kameni boli čerstvé kvety, akoby tam niekto nedávno prišiel.
Sklonil sa, aby prečítal nápis:
„Na pamiatku Toma Graysona. 1985–2018.“
Meno mu znelo povedome. Ale keď sa pozrel na fotografiu, zatajil sa mu dych.
Na čiernobielej fotke bol on.
Ten istý pohľad, rovnaké črty, aj materské znamienko pod okom.
Len muž na fotke vyzeral o niečo staršie, unavenejšie — akoby prežil ešte pár rokov.
Michael stuhol.
Vytiahol mobil, chcel to odfotiť, ale kamera nezaostrovala. Obrazovka stmavla, akoby odmietala zachytiť, čo vidí.
Ustúpil o krok, žmurkol — a všimol si, že dátum úmrtia sa zhoduje s dnešným dňom.
22. august.
Srdce mu bilo ako šialené. Otočil sa — nikde nikto. Len vietor šumel medzi kameňmi.
Rýchlo nasadol do auta, naštartoval a odišiel.
No o pár kilometrov ďalej v spätnom zrkadle znova uvidel to isté miesto — hoci vedel, že zabočil inam.
Neskôr, dole pri benzínke, sa spýtal pokladníka:
— Tam hore, ten pamätník Toma Graysona… kto to bol?
Pokladník sa zamračil.
— Tam už nič nie je. Pamätník zrušili asi pred piatimi rokmi, keď opravovali cestu.
Michael zbledol.
Nič nepovedal. Len sa pozrel do spätného zrkadla.
A na okamih sa mu zdalo, že vedľa neho niekto sedí.
Ten istý pohľad.
Ten istý úsmev.
