Dážď padal bez prestávky.
Kvapky bubnovali na strechu, stekali po oknách, rozbíjali sa o schody.
Domom sa niesla vôňa drahej kávy, parfému a nového života, ktorý Lukas považoval za svoju výhru.
„Rozhodol som sa,“ povedal, stojac pri dverách.
„Lukas, to nemôžeš… som v siedmom mesiaci!“ — Klára si držala brucho, neveriac tomu, čo sa deje.
Stála bosá na chodbe, v starom svetri, s kufrom pri nohách.
Na tvári zmätenosť a bolesť, v očiach zúfalstvo, pred ktorým sa chceš skryť.
Z obývačky vyšla Irina.
Hodvábny župan, rozpustené vlasy, ľahký úsmev — všetko na nej kričalo: zvíťazila som.
Chytila Lukasa za ruku a bez pohľadu na Kláru povedala:
„Čím skôr tento cirkus skončí, tým lepšie.“
Klára sa pozerala na muža, hľadajúc toho, ktorý jej kedysi bozkával brucho a šepkal:
„Ty si môj domov.“
„Nemôžem,“ zašepkala.
„Môžeš,“ odpovedal pokojne, dokonca sa usmial. „Všetko bude v poriadku. Pomôžem ti finančne. Ale takto ďalej žiť nemôžem.“
Irina sa uškrnula:
„Nepreháňaj, Klára. Tehotenstvo nie je tragédia. Len sa nehodí do našich plánov.“
Klára zovrela rukoväť kufra.
Všetko v nej prasklo.
Urobila krok k dverám, dúfajúc, že Lukas povie zostaň.
Ale namiesto toho ich otvoril sám — s úľavou, akoby čakal len na tento moment.
Vonku lialo.
Studený, ťažký, bezcitný dážď.
„Odíď,“ povedal. „Bude to lepšie pre všetkých.“
Klára vykročila, cítila, ako sa jej nohy lepili do blata.
Nestihla prejsť ani tri kroky, keď za sebou počula Irenin smiech:
„Bože, aké ľahké je zbaviť sa minulosti!“
A Lukas sa zasmial s ňou.
Nahlas. Takmer šťastne.
Dvere treskli.
Dážď pohltil všetko.
Prvé týždne Klára bývala u starej kamarátky, pomáhala v jej kaviarni.
V noci nespala — dieťa sa hýbalo, srdce bolelo od prázdnoty.
Potom sa začala dvíhať: našla si prácu, dostala pomoc od fondu pre matky.
Svet sa znovu otepľoval — pomaly, ale úprimne.
V Lukasovom dome sa začali objavovať trhliny.
Irina sa už nesmiala.
Bola podráždená, prísna, vyžadovala disciplínu a „úroveň“.
On umýval riad, nosil tašky, a zakaždým počul:
„Nezabúdaj, že tu bývaš len vďaka mne.“
Chcel odísť, ale nemal kam.
Priatelia sa odvrátili, rodina nerozumela, Klára — neodpovedala.
Raz zapol televízor.
Bežal rozhovor o charite.
Moderátorka hovorila o podpore pre mladé matky.
A medzi usmiatymi ženami uvidel Kláru.
Unavenú, ale silnú.
S dieťaťom v náručí.
V očiach už nebolo utrpenie — len pokoj.
Vypol obrazovku.
Ticho v dome bolo ohlušujúce.
Vo dverách stála Irina — v župane, s rovnakým pohárom vína ako vtedy.
„Čo je? Chýba ti bieda?“ usmiala sa. „Choď vyvenčiť psa.“
Nepovedal nič.
Len sa na ňu pozrel — a prvýkrát pochopil, že šťastie kúpené svedomím vonia nie po peniazoch, ale po hnilobe.
O rok neskôr Klára otvorila malú pekáreň.
Na ten deň si už nespomínala — len občas, keď pršalo, a zvuk dažďa pripomínal kroky po dvore.
Teraz ten zvuk znamenal pokoj.
A niekde, v chladnom dome, Lukas umýval šálky, v ktorých vychladla káva, a cítil sa prvýkrát v živote — nikým.
