Našla ho po daždi — drobné, mokré, s priľnutou srsťou a očami plnými zmätku.
Pod starým kontajnerom pri garážach sa niečo pohlo a pípalo — Lucy si kľakla.
Mačiatko sa triaslo a ona cítila, ako ten tras prechádza z jej dlaní rovno do srdca.
— Ticho, ticho, — zašepkala. — Všetko bude v poriadku. Nikomu to nepoviem.
Doma bolo teplo a sucho. Ale práve to ju desilo — mama neznášala zvieratá v byte.
„Nech žije vonku, tam patrí,“ hovorievala.
Tak Lucy vymyslela plán: mačiatko bude bývať na balkóne. Prinesie mu krabicu, starú deku a misku. Len dovtedy, kým trochu vyrastie.
Prvé noci boli najťažšie.
Mačiatko plakalo, pískalo, hľadalo teplo. Lucy mu potajme nosila mlieko, odkrajovala kúsok salámy, sedela pri ňom a hladkala ho, kým neod únavy nezaspala.
Keď vietor pískal v oknách, prikrývala krabicu šálom a šepkala:
— Vydrž, som tu.
Na balkón chodila každý večer, ako na tajné stretnutie.
Mama si myslela, že sa učí. Otec, že telefonuje. Nikto netušil, že za sklom má dievča nový svet, kde jedno srdce zohrieva druhé.
Časom mačiatko zosilnelo.
Už sa neschovávalo, mňaukalo hlasnejšie, škrabalo krabicu. A vtedy prišlo to najhoršie — hluk.
Raz v noci sa Lucy zobudila na kroky. V chodbe svietilo svetlo, kuchynské dvere sa potichu otvorili.
Znehybnela. Ak sa to mama dozvie — koniec.
Ale nič sa nestalo. Ráno bola miska prázdna.
Na druhý deň tiež.
Myslela si, že mačiatko jednoducho viac je, a tak mu naliala dvojnásobnú porciu.
Lenže mlieko zmizlo aj v noci, keď tam vôbec nešla.
Tak sa rozhodla počkať.
Večer, keď všetci zaspali, schovala sa za záves.
Minúty sa vliekli, hodiny šumeli.
A potom — slabé svetlo z kuchyne, šuchot papúč.
Dvere na balkón potichu zavŕzgali.
Mama.
V župane, s hrnčekom v ruke. Na tvári únava, ale aj jemnosť.
Položila misku, kľakla si a povedala:
— Poď, drobček. Určite si hladný.
Mačiatko vyšlo von, obtieralo sa jej o kolená a mama sa usmiala.
— Neboj sa. Viem, že tu nie si len tak.
Lucy zadržala dych, cítila, ako jej srdce bije hlasnejšie než vietor vonku.
Mama zdvihla hlavu, akoby to počula, ale nič nepovedala. Pohladila mačiatko, vstala a potichu zavrela dvere.
Ráno Lucy nevydržala.
Vzala mačiatko do náručia a vošla do kuchyne, kde mama varila ovsenú kašu.
— Mama…
— Áno, zlatko?
— Chcela som povedať… — zaváhala, pozrúc sa na chlpaté klbko v rukách.
— Netreba, — povedala mama ticho. — Už dávno viem.
A usmiala sa úsmevom, v ktorom bolo viac lásky než v akomkoľvek dovolení.
Odvtedy mačiatko žilo v dome. Nie na balkóne, nie potajme — naozaj.
Mama mu hovorila „náš drobček“, otec hundral len naoko, ale každý večer mu dal kúsok salámy.
A Lucy sa ešte občas v noci zobudila, aby sa uistila, že mu nie je zima.
A zakaždým, keď sa naňho pozrela, si pomyslela: niektoré tajomstvá sa rodia zo strachu, ale končia sa láskou.
