Oslava trvala už niekoľko hodín. Hudba, smiech, cinkanie pohárov.
Harold sedel bokom, pri okne. Na jeho saku biela ruža, ruka sa mu triasla, keď dvíhal pohár k perám. Nevedel, čia oslava to je, nepoznával tváre, nechápal, prečo sú všetci takí šťastní.
Ale cítil — tento deň je dôležitý.
Občas k nemu niekto prišiel, povedal niečo milé, dotkol sa jeho ramena. Prikývol, usmial sa, ale vnútri bolo prázdno — ako v dome, kde už dávno nikto nebýva.
Na pódiu stála dievčina v bielych šatách. Vlasy ako slnečné lúče, ruky sa jej triasli od dojatia. Hovorila o láske, o domove, o rodine.
Harold sa díval a myslel si: aká krásna.
Potom k nemu pristúpila žena stredného veku a pošepkala:
— Ocko, to je Ellie. Tvoja vnučka. Dnes sa vydáva.
Usmial sa zdvorilo, akoby to meno nič neznamenalo.
— Ellie… aké krásne meno.
Znova sa pozrel z okna. Vonku svetlá, vôňa jazmínu, hlasy záhrady. Všetko rozmazané.
Počul hudbu, ale necítil zmysel. Svet bol rozpitý, ako stará fotografia bez tvárí.
Začali sa tance. Ľudia sa točili, smiali, niektorí plakali. Ellie prešla okolo, zastala.
Sadla si k nemu, vzala ho za ruku.
— Ďakujem, že si prišiel, dedko.
Pozrel na ňu.
— Nie som si istý… či sem patrím, — povedal potichu.
— Patríš, — usmiala sa. — Vždy si so mnou bol.
Jej hlas bol mäkký, známy. Ako melódia z iného času.
A zrazu — ako záblesk svetla — si spomenul:
mokrý sneh, malé rukavičky, dievčatko, čo ho ťahá za ruku a smeje sa. „Rýchlejšie, dedko! Ja budem prvá doma!“
Teplo. Smiech. Hlas.
Znova sa na ňu pozrel — teraz naozaj.
— Ellie… moje malé dievčatko. —
V očiach sa mu zaleskli slzy. — Vyrástla si.
Ona neodpovedala. Len sa k nemu pritúlila.
O chvíľu odvrátil pohľad. Pamäť sa mu znova rozplývala — rýchlo, ako voda medzi prstami.
Ale ten jeden okamih stačil.
Zapamätal si: biele šaty, svetlo a jej hlas — ktorý znel, akoby ho volal domov.
