Bol horúci júlový deň.
Vzduch stál ťažký, akoby sa topil.
Asfalt sa leskol od slnka, listy na stromoch sa ani nepohli a mesto pôsobilo spáleno.
Pred malou kaviarňou na rohu sa zastavila žena.
Chudá, zhrbená, v ošúchaných šatách a starých teniskách.
Tvár mala unavenú, ale oči jej ešte žiarili.
Volala sa Anna Morrison.
Kedysi učila na škole, no život sa jej zrútil: manžel zahynul pri nehode, syna odviezli na liečenie a dom musela predať.
Teraz žila na ulici, spávala v útulku a snažila sa nevzbudzovať pozornosť.
No v ten deň bolo neznesiteľné teplo.
Keď šla okolo kaviarne, kde bolo cítiť vôňu kávy a chlad z klimatizácie, zastavila sa.
Vošla na terasu a ticho povedala mladej žene pri dverách:
— Prepáčte… mohla by som dostať pohár vody?
Za pultom stála Kate Wilson, dvadsaťpäťročná čašníčka.
Svetlé vlasy zopnuté do copu, vyžehlená zástera, namaľované pery.
Pohľadom si Annu premerala od hlavy po päty a uškrnula sa.
— Vodu? — zopakovala posmešne. — Nie sme tu charita.
— Prosím, — povedala Anna. — Kráčam už dve hodiny, len trochu vody…
Kate si nahlas povzdychla, aby to všetci počuli:
— Odíďte. Máme zákazníkov. Kazíte im chuť do jedla.
Niekoľko ľudí sa obzrelo.
Niekto sa potichu zasmial.
Anna sklonila hlavu, pery sa jej triasli.
— Neprosím o peniaze, — zašepkala.
— O to horšie, — odsekla Kate. — Choďte preč.
Anna sa bez slova otočila a odišla.
Tieň z terasy sa jej zosunul zo chrbta, slnko jej opäť udrelo do tváre.
Neplakala — len kráčala po zaprášenej ceste, kým nezmizla za rohom.
O týždeň neskôr.
V kaviarni bolo rušno, horúčava nepoľavila a klimatizácia ledva stíhala.
Kate stála za pultom, keď niekto zapol televízor.
„Mimoriadne správy,“ oznámil moderátor.
Na obrazovke — zhorená budova, dym, ľudia v panike.
Hlas v pozadí hovoril:
„Včera večer zachránila bezdomovkyňa chlapca z horiaceho bytu. Žena na mieste zomrela. Svedkovia hovoria, že sa vrhla do ohňa bez váhania.“
Kate stuhla.
Na obrazovke sa objavila fotografia.
Známa tvár.
Tie isté oči, rovnaké držanie tela.
Anna.
— Bože môj… — zašepkala Kate, zovierajúc zásteru.
Od vedľajšieho stola sa ozvalo:
— To je tá, ktorú si minulý týždeň vyhodila.
V hrudi jej stislo.
Znovu počula ten tichý hlas: „Prosím,“ a buchnutie dverí.
Na druhý deň sa po internete šírilo video:
Kate na kolenách, plačúca pred kamerou.
— Vyhnala som ju kvôli poháru vody. A ona zachránila dieťa.
Syn majiteľky kaviarne.
Teraz na pulte visí tabuľka:
„Voda — zadarmo pre všetkých. Na pamiatku Anny Morrison.“
