Dážď práve ustal. Vzduch voňal po mokrom betóne a kove, kaluže odrážali slabé svetlo výkladov. Nora kráčala po ulici pomaly, so sklopeným golierom, kabelku pritláčala k boku. Deň bol dlhý — práca, lekáreň, električka, tá istá trasa, ako stará pesnička, ktorú už nechceš počuť.
Nezapočula kroky. Iba krátke „hej“ — a trhnutie.
Remienok sa vytrhol z ruky, kabelka letela, telo reagovalo bolesťou. Mladík s kapucňou už bežal vpred, kĺzal sa po asfalte ako po ľade.
Prvé, čo pocítila, nebol strach. Hnev.
Nie na neho — na seba. Na všetky tie dni, keď mlčala, ustúpila, dovolila brať. Niečo v nej prasklo a rozbehla sa.
Opätky sa šmýkali, dych sa jej lámal, srdce bilo v spánkoch. Ulička bola úzka, v tme hučal odkvap. Chlapec sa otočil, no neskoro — dobehla ho. Uchopila remienok oboma rukami s nečakanou silou.
On trhol — ona udrela. Krátko, nemotorne, ale presne.
Obaja spadli. Zlodej nadával, ohnal sa, ale ona neustúpila. Jej ruky sa triasli, no nepúšťali.
— Pusť to, bláznivá! — skríkol.
— Nie, — zachrapčala. — Toto je moje.
Odsotil ju, no ona znova schytila kabelku, trhla k sebe. Látka praskla, remienok sa roztrhol. Zlodej cúvol, zaskočený. Nora vstala, špinavá, mokrá, ale s kabelkou v rukách.
Okolo prešlo auto, svetlá osvetlili oboch — ona stála rovno, ťažko dýchajúc, on so sklopenou hlavou. Pozrel na ňu, ako na niekoho, koho nikdy nemal stretnúť. Potom odplul, zanadával a ušiel.
Nora ešte dlho stála v uličke. Dážď sa znova spustil. Otvorila kabelku — všetko tam bolo: peňaženka, kľúče, tabletky, telefón.
A malá detská bundička — vyblednutá, so zašitým rukávom. Mokrá, ale celá. Vytiahla ju, stisla v prstoch a nadýchla sa vône — slabnúcej, no známej: mydlo a jahodový šampón.
Na podšívke bolo vyšívané meno: Sophie.
Dívala sa naň a čas akoby sa zastavil. Oči sa jej naplnili, no nie slzami — niečím hustým, ťažkým, čo nevytieklo.
— Sľúbila som, že ti už nikdy nedovolím, aby ťa niekto vzal, — zašepkala.
Z vedľajšej ulice sa ozýval smiech tínedžerov, škrípanie bŕzd, štekot psa. Svet šiel ďalej. Ale pre ňu to zrazu nemalo význam.
Kráčala domov pomaly, kabelku držala pevne na hrudi, akoby sa jej srdce vrátilo tam, kam patrí.
A ráno, pri zrkadle, zbadala modrinu na líci. Prešla po nej prstom a usmiala sa.
— No čo, Sophie, — povedala ticho. — Zdá sa, že mama ešte vie bojovať.
A po prvýkrát po dlhom čase sa nechcela odvrátiť od svojho odrazu.
