More hučalo, akoby dýchalo. Vzduch bol hustý, ťažký, voňal po železe a soli. Emma kráčala po mokrom piesku, kameru držala pod bundou. Vietor fúkal zboku, vlny olizovali okraje topánok, a nebo sa zdalo nízke — akoby ju chcelo pritlačiť k zemi.
Vedela, že búrka začne o desať minút. A práve to ju priťahovalo.
Dokonalá fotografia nevzniká v pokoji, — hovorieval jej otec. Bol fotografom a vždy šiel tam, kam sa ostatní báli.
Emma zvierala popruh kamery, akoby držala jeho ruku.
Dážď prišiel náhle. Najprv pár kvapiek, potom stena vody. Vietor jej strhol kapucňu, vlasy sa prilepili na tvár. Takmer nevidela, kam ide, ale vedela: musí sa dostať na koniec móla. Tam, kde stojí maják — biely, tvrdohlavý, v srdci búrky.
Každý krok bol boj. Prsty jej stŕpli, objektív sa pokrýval kvapkami. Utierala ho rukávom — márne, ale vytrvalo.
— Len jeden záber, — zašepkala. — Jeden, pre neho.
Cvakanie. Záblesk. Blesk rozťal oblohu, všetko sa na okamih zmenilo na bielu.
Vlna ju zrazila na zem. Koleno udrelo o betón, kamera zadunela.
Bolesť prebodla nohu, no vstala — akoby telo neposlúchalo, ale niečo vnútri jej prikázalo: ešte raz.
A stlačila spúšť znova. Naslepo, do tmy.
Keď sa všetko skončilo, obloha bola sivá, unavená. More sa upokojilo, pena sa kotúľala po piesku. Emma sa dostala k autu, premočená do poslednej nite. Vnútri bolo cítiť soľ a plast. Zapla kameru.
Obrazovka zablikala. Prvý záber — biela machuľa. Druhý — tma a rozmazaný horizont.
Tretí… neukazoval nič. Ani maják, ani more. Len odraz — jej tvár v objektíve, zdeformovaná kvapkou vody.
Odlesky, oči, dych na skle.
Stuhla. Všetko sa utíšilo.
Nebola to fotografia búrky.
Bola to fotografia tej, ktorá cez ňu prešla.
Emma sa pozrela z okna — na more, znovu pokojné, akoby sa nič nestalo.
— Ďakujem, — zašepkala, nie moru — tomu to bolo jedno — ale sebe.
Pretože tentoraz sa záber vydaril. Len nie tak, ako si plánovala.
