Ráno bolo teplé a svetlé — také, že aj ticho znelo inak. Vzduch voňal po tráve a čerstvom chlebe z pekárne na rohu.
Chlapec kráčal pomaly, krokom vnímal známe nerovnosti chodníka. V ruke držal tenké vodítko, na druhom konci — mladý labrador menom Luč.
Luč bol veselý, dobrý, trochu nešikovný. Oňuchával každý krík, ťahal sa k ľuďom, a chlapec sa smial — prvýkrát po dlhej dobe. Boli spolu len tri týždne, ale už dýchali v rovnakom rytme.
Každé ráno chodili tou istou trasou: dom, park, lavička pri fontáne, potom späť. Ľudia si na nich zvykli — na chlapca s palicou a zlatého psa, ktorý akoby rozumel aj bez slov.
Ale raz ráno sa Luč zastavil. Chlapec to cítil podľa napnutého vodítka — jemne, ale rozhodne.
— Čo je, kamarát? — spýtal sa potichu.
Pes, samozrejme, neodpovedal, len urobil krok bokom.
Potom ďalší.
A ďalší.
Nie po trase. Nie smerom k parku. Tam, kde chlapec nikdy nebol.
Chcel sa zastaviť, ale niečo v psovom správaní ho prinútilo veriť. Luč kráčal isto, akoby poznal cestu. Chlapec cítil vietor, vôňu vlhkej zeme, orgovánu a niečoho vzdialeného, zabudnutého. Kroky zneli najprv po kameni, potom po štrku, a nakoniec po tráve.
Luč ho viedol ďalej. Chlapec ho volal — raz, druhýkrát. Odpoveďou bolo len pokojné dýchanie vedľa neho.
Napokon sa pes zastavil. Chlapec tiež. Okolo ticho — len vietor a vtáky.
Natiahol ruku — dotkol sa niečoho chladného, drsného. Kameň. Potom ďalší.
Cez prsty ucítil tvar — malý pamätný kríž, zarastený trávou.
Kľakol si, nahmatával zem. Prstami sa dotkol kovovej tabuľky. Na nej — vyryté meno.
Jeho otca.
Chlapec nevedel, že tu je pamätník. Nikto mu to nikdy nepovedal.
Luč si ticho ľahol vedľa, hlavu položil na chlapcove kolená. A vtedy pochopil: nebol to len pes.
Priviedol ho tam, kam mal raz prísť.
Slnko prenikalo cez lístie a dotýkalo sa ich teplým svetlom. Chlapec neplakal. Len sedel, počúval vietor — a cítil dych vedľa seba.
Ako by ho niekto konečne priviedol domov.
