More voňalo soľou a kovom. Vzduch bol chladný, hustý, dych sa menil na bielu paru.
Owen stál po členky vo vode a pozeral dopredu — na bóje, na hluk, na tých, čo sa rozcvičovali.
Vedľa neho stáli športovci v rovnakých neoprénových oblekoch — on medzi nimi pôsobil cudzo: starší, ťažší, s protézou, ktorá sa leskla na slnku.
— Pripravení? — zakričal dobrovoľník.
— Nie, — pousmial sa. — Ale aj tak začnem.
Štart zaznel ako výstrel. Všetci sa vrhli do vody — špliechanie, hluk, dych, ostrý chlad.
On vošiel posledný. Dlho sa prispôsoboval, kým si telo zvyklo na váhu. Protéza kĺzala, prekážala, voda sa dostávala pod manžetu — ale plával. Nie krásne, nie rýchlo — len vytrvalo.
Každý záber bol sľub. Nezastaviť sa.
Myslel na roky, počas ktorých sa moru vyhýbal. Po nehode sa na vodu nedokázal ani pozrieť — pripomínala mu všetko, čo stratil: nohy, rýchlosť, slobodu. Všetko, okrem tvrdohlavosti.
V strede trate ho začalo ťahať späť. Vietor zosilnel, vlny rástli, svaly horeli. Preblesklo mu hlavou: Nemusel som sem vôbec prísť. Nikomu na tom nezáleží.
A vtom začul — z diaľky, z brehu — ženský hlas.
— Poď, oci! Ešte trochu!
Najprv neveril. Ale hlas sa ozval znova. A srdce mu zovrelo — ten istý hlas, ktorý ho pred rokom presviedčal, aby to skúsil znova.
Dcéra. Predsa prišla.
Neobzrel sa — len plával. Pomaly, ale až do konca.
Keď vystúpil na piesok, nohy sa mu triasli. Dobrovoľníci tlieskali, niekto točil na mobil. Ale on videl len ju — v pestrofarebnej bunde, s lesklými očami.
Pribehla k nemu, objala ho, bez ohľadu na chlad či piesok.
— Vedela som, že to zvládneš, — povedala.
Usmial sa.
— Ja som si nebol istý. Ale potom som počul, ako ma voláš.
Neskôr, sediac na brehu, si zložil protézu a položil ju vedľa seba. Slnko zapadalo, more šumelo pokojne.
— Tak čo, — povedal ticho, — nabudúce pôjdeme spolu?
Prikývla.
A more sa po dlhej dobe prvýkrát nezdalo chladné.
