Expedícia sa začala ako vždy. Tím štyroch geológov pracoval na pobreží Antarktídy, neďaleko starej stanice „Vostok-3“. Vŕtali ľad, zbierali vzorky, skúmali vrstvy na prítomnosť vzácnych kovov. Mínus štyridsať, vietor rezal tváre — všetko ako zvyčajne.
Tretí deň sa jeden z vrtov náhle zasekol. Zdalo sa, že nenarazil na kameň, ale na niečo hladké. Keď vrták vytiahli, na povrchu sa trblietal kovový lesk.
— To nie je skala, — povedal potichu inžinier, sledujúc radar. — Pod ľadom je rovná plocha. Akoby doska.
Rozhodli sa miesto opatrne vyčistiť. Po niekoľkých hodinách sa pod hrubou vrstvou starobylého ľadu objavila hladká, sivasto-zelená plocha s dokonale rovnými hranami.
Najprv si mysleli, že ide o časť starej stanice, zasypanú snehom. Ale keď zmerali presné súradnice, ukázalo sa, že stanica je dvadsať kilometrov ďaleko.
Doska bola zvláštna. Žiadne skrutky, žiadne zvarenie, žiadna korózia. Bola ľadovo chladná, aj cez rukavice. Na jednom okraji boli vyryté čiary, akoby značky, ale symboly sa nepodobali na žiadnu známu abecedu.
Fragment poslali do laboratória na stanici „Mirnaja“. O pár dní prišli výsledky.
Zliatina, z ktorej bola doska vyrobená, sa nezhodovala so žiadnym známym priemyselným materiálom. Obsahovala titán, hliník a vzácne prvky, ktoré sa nedajú spojiť pri bežnej teplote tavenia.
Najväčšia senzácia však prišla neskôr.
Podľa analýzy mal ľad okolo dosky viac ako 120 000 rokov.
To znamenalo, že objekt sa dostal pod ľad dávno predtým, než na kontinent vkročil človek.
O objave sa rozhodli mlčať. V správe stálo len: „Neidentifikovaný kovový fragment. Potrebný ďalší výskum.“
Ale jeden člen expedície, mladý geológ Klimov, neskôr povedal novinárovi:
„Keď sme sa vrátili na základňu, o dva dni prileteli vojaci. Zabalili debnu s doskou do lietadla a nikomu nepovedali, kam ju vezú.“
Nikto už o objekte nehovoril.
Až o niekoľko mesiacov sa na satelitných snímkach oblasti objavil zvláštny tvar: obrovský obdĺžnikový obrys v snehu.
Dokonale rovný. Príliš rovný na to, aby bol prírodný.
