Dvor, kde sa Lucas vozil s kamarátmi, ožíval iba večer. Cez deň — prázdno: staré lavičky, holuby, babičky, ktoré sa rozprávali o počasí. On sa rozbehol po hladkom betóne, spravil trik, na chvíľu sa vzniesol nad zem — a cítil sa živý.
Raz, keď opäť spadol s rachotom, k nemu prišla staršia pani s palicou.
— Mladý muž, — povedala, — a to načo robíš?
— No… aby som jazdil, — odpovedal, uškŕňajúc sa.
— Bolí to, hlučné je to. Ale v tvojich očiach niečo je. Možno by som to aj ja skúsila?
Myslel si, že žartuje. Ale na druhý deň prišla znova. V dlhej sukni, v teniskách, ktoré si zrejme požičala od vnuka.
— Tak poď, uč ma, — povedala a oprela palicu o lavičku.
Najskôr bolo strašidelné. Jej trasúce sa ruky, jeho strach, že ju pustí, smiech chlapcov v pozadí. Ale keď prešla pár metrov s úsmevom dieťaťa, pochopil — toto nie je žart. Toto je začiatok.
O týždeň prišli ďalšie dve. S kamarátkou, “len sa pozrieť.” Potom ďalšie. A čoskoro sa dvor ráno napĺňal iným hlukom — nie mladíckym, ale mäkkým, smiechom presýteným, s vôňou koláčov a mastí na kĺby.
Spravil pre ne malú rampu, natrel obrubníky, nosil čaj v termoske.
— Toto nie je škola, — hovoril, — toto je krúžok slobody.
A ony sa smiali, jazdili, padali, vstávali, nadávali, zasa jazdili.
Keď sa ho novinárka z miestnych novín spýtala, prečo to robí, len pokrčil plecami:
— Neviem. Možno prvýkrát v živote dokážem niekoho urobiť šťastným. Asi o to ide.
A potom raz prišla žena. Nová, s čiernobielou fotografiou v rukách.
— Môžem? — spýtala sa ticho. — Mama to chcela vyskúšať, ale nestihla. Prišla som namiesto nej.
Pomohol jej postaviť sa na dosku, podržal ju za plece.
— Hlavné je — nebojte sa. Skate nemá rád strach.
Prikývla, prešla pár metrov a zasmiala sa — čisto, akoby z minulosti.
Lucas stál a pozeral sa, ako jazdí, a uvedomil si:
nenaučil ich len jazdiť. Vrátil im to, čo sa v ňom práve začínalo — pocit, že život je ešte len pred nimi.
