Dom stál na okraji lesa — tmavý, nakrivo, s hrdzavými rúrami a rozpadnutým plotom. Sam tu žil dvadsať rokov, takmer nikdy nechodil do dediny. Niekedy sa v obchode pýtali:
— Je pravda, že máš medveďa?
Odpovedal jednoducho:
— Pravda. Lenže nie je môj.
Medveď žil za domom, v pevnom výbehu zo starých brvien. Volal sa Tim — veľký, s matnou srsťou a pomalými očami. Mal asi dvadsať rokov, možno viac. Ľudia sa báli priblížiť, ale Sam bránu nikdy nezamykal. Vedel, že Tim neodíde.
Žili vedľa seba ako susedia. Sam ho kŕmil kašou, rybami, chlebom. Niekedy si sadol oproti nemu na peň a povedal:
— Všetko bude v poriadku, Tim. Ešte chvíľu a bude leto.
Medveď ticho zareval, akoby odpovedal.
Kedysi, dávno, Sam pracoval v cirkuse. Staral sa o zvieratá — kŕmil ich, čistil klietky, opravoval mreže. Potom sa však jedno číslo nepodarilo. Mladý medveď sa vyľakal, vytrhol sa z klietky a v panike vbehol do sály. Krik, chaos, útek. V ten deň zomrela krotiteľka. Dievča.
Volala sa Lena.
Po tej tragédii sa cirkus rozpadol. Sam to nezniesol a odišiel. Vzal so sebou toho medvieďa — jediného, ktorého nestihli umiestniť. Povedal, že ho kúpil, ale nikto to nekontroloval. Prosto ho zobral a zmizol.
Odvtedy žil na okraji lesa s Timom. Ľudia hovorili — čudák, pijan, divoch. Ale tí, čo ho poznali, vedeli: takmer nepil. Len večer sedel pri okne a počúval dych zvieraťa za stenou.
Raz na jar prišla mladá novinárka, v bunde a s kamerou.
— Píšem o vás, — povedala. — Vraj chováte medveďa. Prečo?
Dlho mlčal, potom povedal:
— Pretože som mal zomrieť ja, a zomrela ona.
Novinárka nechápala.
— Vy ste boli v aréne?
Prikývol.
— Milovala to medvieďa. Každý večer ho pohladila, keď odchádzala. Nemohol som ho nechať. Je posledné živé, čo po nej zostalo.
Povedal to pokojne, bez ľútosti. Potom vstal, otvoril bránu a medveď pomaly prišiel, položil labu na okraj.
— Viete, — dodal Sam, — on ju nezabil. Len sa zľakol.
A usmial sa — zvláštne, takmer nežne.
Keď novinárka odchádzala, pozrela do zrkadla: starec stál pri výbehu a medveď oproti. Dvaja preživší z jedného dňa.
Už takmer odbočila na cestu, keď jej zavolal fotograf, čo bol s ňou.
— Neuveríš, — povedal. — Pozeral som staré cirkusové zábery. Ten medveď — je to on. Mal bielu škvrnu na hrudi, v tvare srdca.
— No a čo? — odpovedala unavene.
— Tento ju má tiež. Je starý, ale rovnakú.
Neodpovedala. Len vypla telefón a pozrela do zrkadla: z lesa, pri dome, stáli dve postavy — človek a zviera.
A vtedy pochopila: niekedy vina žije dlhšie ako láska.
