Horúčava bola lepkavá ako vata. Vzduch sa triasol nad asfaltom, nad poľami, nad starou školou s odlupujúcou sa omietkou. Marek išiel domov po cestičke za riekou, keď ju zbadal — hada. Ležal medzi kameňmi, skrútený, so zdrvkaným chvostom. Niekto po ňom asi hodil kameň.
Prikľakol si. Had dýchal — sotva. V očiach nemal hnev, iba to isté, čo cítil aj on, keď ho starší bili — bezmocnosť a tichý strach. Vyzliekol si košeľu, opatrne ho do nej zabalil, aby ho neuhryzol, a niesol ho domov.
Matka vykríkla, keď to uvidela.
— Zbláznil si sa?! To je had!
— Je zranený, — pokojne povedal Marek. — Dá sa vyliečiť.
V šope našiel starú klietku pre vtáky, vložil do nej mokrú handru a misku s vodou. Had sa nepohol. Niekoľko dní takmer nevychádzal — len sedel pri ňom a počúval, ako ticho šuští o kovovú sieť.
Po týždni ožil. Pohyboval sa pomaly, opatrne. Kŕmil ho žabami, ktoré prinášal z rybníka, a večer sa s ním rozprával ako so živou bytosťou.
— Len sa boja, — hovoril. — Lebo nevideli, aký naozaj si.
Jedného rána bola klietka prázdna. Zľakol sa, prehľadal celý dom, ale had bol preč — oknom, do trávy, niekam, kam patril.
V ten deň mu susedov chlapec povedal, že ho videl pri studni. Klebeta sa rýchlo rozšírila po meste: „Marek mal doma hada! Jedovatého! Utiekol!“
Na druhý deň sa nikto nepriblížil k ich dvoru. V obchode si šepkali, susedia zatvárali dvere. Niekto povedal, že je čarodejník, iný — že ich dom je prekliaty. Učiteľka ho prestala volať odpovedať. Aj matka s ním hovorila tichšie, so strachom v očiach.
Marek prestal chodiť von. Sedel pri okne a pozeral, ako sa večer spúšťa na mesto ako cudzí závoj. Chcel zakričať, vysvetliť, že len zachránil živé stvorenie. Ale vedel — nikto nepočúva chlapcov, ktorí sa spriatelili s hadmi.
O mesiac v noci začul pri dverách šušťanie. Vyšiel — a zamrzol. Na prahu ležal had. Ten istý. Celý, živý. Skrútil sa do kruhu pri dverách a vedľa neho ležala potkan — čerstvý, ako dar.
Prikľakol si a potichu povedal:
— Ďakujem.
A ráno, keď matka vyšla von, had už zmizol. Ale na prahu zostala jasná stopa, ako znamenie — akoby niekto konečne pochopil, kto vlastne koho zachránil.
