Prišiel do tetovacieho salónu v obyčajný pondelok — ten deň, keď sa majstri nudia a pijú vychladnutú kávu. Ivan mal takmer päťdesiat, robotnícke ruky, bundu s olejovými škvrnami a unavený, ale istý pohľad.
— Čo chceš vytetovať? — spýtala sa tatérka, dievča s čiernymi vlasmi a zelenými očami.
Chvíľu mlčal a potom povedal:
— Mapa sveta. Na celý chrbát. Bez nápisov. Len čiary.
Prekvapene sa pozrela.
— To bude veľa práce. A bolieť to bude.
— Bolesti sa nebojím, — odpovedal jednoducho.
Chodil každý večer po smene. Sadol si ticho, takmer nehovoril. Vonku sa stmievalo, a na koži sa pomaly rysovali obrysy kontinentov. Severné moria, južné pobrežia, ostrovy, ktoré pravdepodobne nikdy neuvidí. Niekedy sa spýtala:
— Cestovali ste veľa?
Usmial sa.
— Dosť na to, aby som si to chcel zapamätať.
Trvalo to mesiac. Keď dokončila posledný obrys, povedala:
— Hotovo. Teraz máš celý svet na chrbte.
Pozrel sa do zrkadla, na kožu, čo vyzerala ako stará mapa v ráme, a prikývol.
— Krásne. Len čudné.
— Čo myslíš?
— Ani jednu cestu nepoznám.
Zasmiala sa, mysliac si, že žartuje. Ale on dodal:
— Nikdy som nikam necestoval. Ani k moru. Len som chcel… vedieť, kde to všetko je. Aby som mohol veriť, že to existuje.
Zmlkla. Svetlo padalo zboku a tiene na jeho chrbte menili kontinenty na hory a doliny. Stál pokojne, akoby naozaj niesol Zem.
— Možno je toto ten pravý výlet, — povedala ticho.
Pokrčil plecami.
— Možno. Ale vieš, vždy som si myslel, že ak človek nemôže vidieť svet, nech je aspoň svet pri ňom.
Odišiel, nechal na gauči drobné a krabičku cigariet.
A o pár dní sa vrátil — len sa pozrieť. Stál vo dverách, trochu rozpačitý, a povedal:
— Rozhodol som sa ísť. Kamkoľvek. Začnem susedným mestom.
Usmiala sa.
— Vidíš, teraz sa ti tá mapa zíde.
